4 spôsoby komunikácie alebo ako môžete reagovať, keď vás niekto predbehne v rade

4 spôsoby komunikácie alebo ako môžete reagovať, keď vás niekto predbehne v rade

 

Ako reagovať, keď vás niekto predbehne v rade

Predstavte si situáciu:

Tomáš čaká v rade pri pokladni a (ako väčšina ľudí) ponáhľa sa, aby sa stihol vrátiť do práce z obedovej prestávky načas.

Už sa blíži k plateniu, keď ho zrazu, z ničoho nič, drzo odstrčí zavalitý muž a postaví sa pred neho do radu.

Ako Tomáš reagovať?

1. Kto mlčí, ten svedčí

Sem-tam prosebne pozrie na predavačku, ako by ju prosil, aby vyriešila jeho problém. Sám však mužovi nič nepovie a navyše, keď sa ich pohľady náhodou stretnú, okamžite sklopí zrak.

Ak by sa ho aj predavačka zastala s úmyslom poslať muža na koniec radu, je viac ako pravdepodobné, že namiesto toho, aby bránil svoje právo a zároveň využil novonadobudnuté spojenectvo s predavačkou, len letmo mávne rukou a so zdvorilým úsmevom povie:

To je v poriadku, nič sa nestalo.“

Cestou z obchodu si bude Tomáš situáciu neustále dookola prehrávať a vyčítať si, že nenabral viac odvahy a nepostavil sa za svoje práva. Nevyužil ani pomoc zo strany predavačky, čo ho vnútorne žerie.

Jeho pasivita ho trápi a štve. Cíti sa byť ukrivdený a slabý.

Je možné, že večer, po tom, ako si celý deň dookola prehrával situáciu v hlave, si svoj kumulovaný hnev vybije na deťoch alebo ho obráti voči sebe a bude si vyčítať, aký je slabý a bezcenný, čo povedie len k väčšiemu znižovaniu jeho sebavedomia.

 

Vyskúšajte sa!

 

2. Tak toto teda nie!

V momente ako sa muž predbehne, začne v Tomášovi narastať hnev. O malú chvíľu začne Tomáš s neskrývanou zlosťou vo výraze a hlase vytýkať:

Čo si to dovoľujete človeče? Okamžite sa vráťte odkiaľ ste prišili.“

Zároveň sa obráti na prekvapenú pokladníčku a začne jej nakladať:

Vy mu to tolerujete? To je aký prístup k zákazníkovi? Okamžite s tým niečo spravte, inak si nechám zavolať Vašu vedúcu!“

Okrem toho, že narobí okolo seba kopu kriku, je možné, že ak narazí na muža s podobnou náladou, hádka bude veľmi rýchlo naberať na obrátkach.

Výsledkom tejto situácie je to, že Tomáš odchádza nahnevaný. Tento hnev sa s ním vlečie po celý zvyšok dňa. V práci vynadá podriadenému, doma je nevrlý k žene a deťom.

Bohužiaľ si Tomáš neuvedomí, že jeho hnev voči podriadenému, deťom a manželke pravdepodobne pramení z obedňajšej roztržky. Namiesto toho, všetkých okolo seba obviňuje a sám seba považuje za chudáka, ku ktorému sa všetci správajú neférovo a zle. A to sa tak veľmi snaží.

 

Vyskúšajte sa!

 

3. Hrdina sa našiel

Poklepe muža po pleci a s milým úsmevom hovorí:

To sa nehanbíte sa takto predbiehať v rade, keď vidíte tieto staré dámy ako pred Vami stoja (a ukazuje na staršie panie, ktoré stoja za ním)? Čo by si o Vás pomyslela Vaša babička, keby Vás teraz videla? Určite by nebola nadšená zo svojho vnuka. Myslím si, že si uvedomujete, že by bolo najférovejšie, keby ste sa vrátili na koniec radu a po ceste sa ospravedlnili týmto milým dámam za svoj nemorálny čin.“

Tomáš má zo seba skvelý pocit. Dosiahol svoje bez boja. Je pyšný sám na seba. Na to, že to natrel tak veľkému chlapovi a k tomu je ešte druhými považovaný za hrdinu.

Pravdepodobne sa bude touto historkou ešte dlho chváliť s čím bude zvyšovať svoje sebavedomie.

 

Vyskúšajte sa!

 

4. Odtiaľ-potiaľ

Poklepe chlapa po pleci. Počká kým sa otočí a osloví ho:

Pane, prosím Vás, vráťte sa na koniec radu. Aj ja sa ponáhľam.“

Tomáš sa správa vecne, slušne, pokojne a s rešpektom. Jasne však formuluje svoju požiadavku, čím dáva zreteľne najavo, čo chce. Ak muž nereaguje, svoju požiadavku rovnakým spôsobom (bez výčitiek, či podráždenia) zopakuje.

Ak muž stále nereaguje, zopakuje Tomáš svoju požiadavku zrozumiteľnejšie a dôraznejšie.

Je pravdepodobné, že pri treťom poklepaní po pleci a zopakovaní požiadavky, muž zareaguje. Buď na Tomáša vybuchne alebo to vzdá a odíde na koniec radu.

Ak Tomáš dosiahne svoje, neprežíva pravdepodobne žiadne výrazné pocity. Nie je nahnevaný ani dotknutý a necíti sa ani ako hrdina. Berie to ako úplne normálnu súčasť života a veľmi rýchlo na danú situáciu zabudne. Nepokazí sa mu nálada a už vôbec táto situácia neovplyvní zvyšok jeho dňa.

 

Vyskúšajte sa!

 

Máme 4 možnosti ako sa správať a komunikovať

Asertívne správanie ako jediné pracuje so spoluprácou a rovnosťou, čo zaručuje dlhodobý prospech obidvom zúčastneným stranám. Z dlhodobého hľadiska je teda asertivita ako spôsob jednania strategicky najvýhodnejšia voľba, nehovoriac o tom, že prináša so sebou pevnejšie a srdečnejšie vzťahy.

V tomto článku vás však nechcem presvedčiť, že asertívny spôsob jednania je ten najlepší. Skôr sa snažím poukázať na možnosti správania, ich výhody a nevýhody. V budúcnosti si tak pri riešení problémov alebo konfliktných situácií môžete vybrať ako reagovať.

Nejde o to, aby každý z nás bol celý svoj život asertívny. To sa ani nedá. Ide skôr o to, aby ste si mohli vedome vybrať správanie, ktoré bude najvhodnejšie v danej situácii (prinesie najlepšie výsledky ako pre vás tak aj pre zúčastnených).

Nie vždy je totiž najlepšie reagovať asertívne. A nie vždy sa to aj dá. Dôležité je však poznať plusy a mínusy jednotlivých druhov správania alebo komunikácie a vedome si voliť svoje správanie.

Chceš ešte viac zdokonaliť svoje komunikačné schopnosti? Môžeš sa prihlásiť do hravého online tréningu alebo do mailingu a nič nové ti neunikne.

Páči sa ti článok? Budeme radi, ak o ňom povieš ostatným.

Optimista, milovník života a ľudskosti, hobby freediver. Ak neškolím alebo nedohadujem nejaké nové zaujímavé spolupráce, môžete ma nájsť s rodinou a priateľmi alebo vo vode ako sa potápam. P.S. Dobre vychladená kofola nikdy nemôže byť zlá ;) Moje motto je: "Spero dum spiro" (Dúfam, kým dýcham)

8 komentárov

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

  • Akým spôsobom môžem človeku podať myšlienku, že nemá dostatok sebareflexie a obviňuje každého len nie seba…? Ideálne veľmi jemnou formou 🙂

    Chápem, je obtiažne priznať si chybu, aj ja sa to učím pomaličky, no niektorí ľudia s tým majú skutočne obrovský problém a niekedy to až hraničí s cieleným prekrúcaním reality (alebo možno tí ľudia tomu naozaj veria?)

    Brozzki Reply
    • Záleží vždy od konkrétnej situácie. Mne osobne dosť pomohlo, keď som si uvedomil, že nemám patent na pravdu. V preklade povedané, že to, čo si myslím, si myslím ja a druhá osoba to môže vnímať úplne inak. Napríklad môžem si myslieť, že druhý má málo sebareflexie, no druhá osoba môže tiež vnímať, že ja som ten, kto má málo sebareflexie.
      Píšem to z toho dôvodu, pretože mám pocit, že chceš ako keby „nanútiť“ svoje vnímanie druhej osobe. Ak sa pozriem na formuláciu tvojej vety, vyplýva mi z toho, že si sa rozhodol, že táto osoba má málo sebareflexie a teraz jej to chceš povedať tak, aby to pochopila a zmenila sa.
      Z môjho pohľadu jej môžeš povedať ako to vnímaš ty s použitím techniky ja-výrokov. V nich hovoríš sám za seba a nechávaš druhému priestor, aby si z toho mohol niečo odniesť. Buď si z toho niečo zoberie alebo nie. Je to jeho život a on si za neho aj nesie svoju zodpovednosť. Môžeš ho teda naviesť, môžeš mu povedať svoj názor. Ak však ho budeš tlačiť a presviedčať, že to ako to vidíš ty je pravda, tak sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostanete do konfliktu (teda ak to nebude pasívny človek).
      Napadajú mi ešte otázky, ktorých zodpovedanie by ti mohlo pomôcť: Aká je tvoja motivácia? Prečo chceš druhej osobe povedať, že nemá dostatok sebareflexie? Čo tým chceš dosiahnuť? Aký je tvoj zámer? Čo by sa malo stať, keď druhá osoba pochopí, že „nemá“ dostatok sebareflexie?
      P.S. Samo slovné spojenie nemá dostatok sebareflexie je hodnotením. Je tu pripisovaná statická vlastnosť dynamickej osobnosti.

      Martin Čajko Reply
      • Aká je tvoja motivácia?

        Je to môj otec a štve ma jeho prístup k životu, keďže svojimi názormi do značnej miery ovplyvňuje aj mňa.

        Prečo chceš druhej osobe povedať, že nemá dostatok sebareflexie?

        Chcem mu otvoriť oči.

        Čo tým chceš dosiahnuť?

        Chcem, aby kriticky hodnotil najmä svoje správanie a nehľadal chybu v druhých ľuďoch.

        Aký je tvoj zámer?

        Môj zámer je urobiť z neho lepšieho človeka, avšak je to podmienené tým, či bude vôbec on sám chcieť.

        Čo by sa malo stať, keď druhá osoba pochopí, že “nemá” dostatok sebareflexie?

        Očakávam, že bude správanie seba a aj iných hodnotiť viac kriticky a bude schopný sa povzniesť nad to, keď urobí chybu, za ktorú môže očividne on a nezačne obniňovať mňa, keď s tým nemám nič spoločné 🙂

        P.S. Samo slovné spojenie nemá dostatok sebareflexie je hodnotením. Je tu pripisovaná statická vlastnosť dynamickej osobnosti.

        Máš pravdu, mohlo to vyznieť dosť nepresne, popracujem na presnejšom vyjadrovaní svojich myšlienok a názorov.

        V zásade platí: „keď chceš zmeniť svet, musíš zmeniť najskôr seba.“ – znamená to, že predtým, ako začnem meniť iných ľudí, mal by som najskôr ja disponovať veľkou dávkou sebareflexie? Ako sa to dá objektívne zhodnotiť do akej miery som sebakritický? 🙂

        Brozzki Reply
        • Osobne si myslím, že zmeniť druhých ľudí nejde bez toho, aby si ich manipuloval alebo im iným spôsobom ubližoval. Každý z nás je zodpovedný za svoj život a ako s ním naloží. Je to do značnej miery tvrdé, no zároveň je to najväčšia miera slobody (teda aspoň podľa mňa).
          Mne osobne pomohlo uvedomiť si, že ak sa zmením (sám pre seba a len kvôli sebe a nie kvôli druhým), môžem svojím príkladom inšpirovať druhých ľudí. Možno sa časom budú pýtať, ako som to spravil a práve vtedy, keď to urobia, tak sú otvorení zmene a môžu na nej pracovať (stále ich však nemôžem tlačiť a nútiť, aby sa zmenili v tom smere, v akom to ja považujem za najlepšie).
          Ak sa snažíme niekoho zmeniť silou a to len kvôli nášmu presvedčeniu, že to takto bude pre druhého lepšie, tak sa vystavujeme veľkému riziku konfliktu. Osoba, ktorú „chceme“ zmeniť má určité výhody spojené so svojím terajším správaním. Aj keď to možno tak nevyzerá, vždy robíme to, čo nám na nejakej úrovni prináša úžitok alebo niekedy prinášalo a postupne sa z toho stal zvyk, ktorého sa je ťažké zbaviť.
          Ak však budeme niekoho tlačiť do zmeny (jedno či jemným alebo nátlakovým spôsobom) bude sa s najväčšou pravdepodobnosťou brániť.
          Možno by som sa skúsil zamyslieť nad tým, aké výhody tvojmu otcovi prináša jeho správanie a poprípade hľadal cestu, ako sa môžeš zmeniť ty, aby si sa cítil lepšie bez toho, aby si do zmeny tlačil otca.
          Ak máš nejaké otázky, rád ich zodpoviem 🙂

          Martin Čajko Reply
  • Veľmi dobrý článok. Dostatočne názorný a na konci s otázkou, ktorá donúti čitateľa sa aj nad tou situáciou zamyslieť. Plus ako bonus aj zhrnutie bežných znakov daného spôsobu komunikácie.

    Sama som prešla niektorými štádiami komunikácie.
    Aby som bola presnejšia, snažila a ešte stále sa snažím eliminovať pasívnu komunikáciu. Po situáciách, kedy som reagovala pasívne som sa necítila menejcenno, no vyčítala som si, že som nič nespravila/nepovedala keď bola tá správna chvíľa.
    Teraz sa viac snažím reagovať, no primerane danej situácii. Nereagovať agresívne (aj keď ma ide roztrhnúť od zlosti) a nemanipulovať (hoci sa to niekedy javí ako jednoduchší a efektnejší spôsob).

    Veronika Dufalova Reply
  • Zaujal ma záver článku. Zažila som to, keď v záujme ochrany zdravia bolo nevyhnutné, aby sa jeden ujal velenia pri evakuácii. Potom ostatní sa mu podriadili. Na tých, ktorí to nechápali a ani nedali iné riešenie, v tejto situácii bolo nevyhnutné použiť verbálnu agresivitu – a bolo to správne. Išlo o sekundy.

    Jarmila Semanová Reply
    • Ak ide o život, často nie je čas na vysvetľovanie. Vtedy je na mieste zvoliť direktívnu komunikáciu a usmerniť ľudí naokolo ;).
      Ďakujem za podnetný komentár.

      Martin Čajko Reply
  • Vyborny clanok. Je v nom vsetko.

    Michal Mihálik Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.