Prečo kritika bolí?

Prečo kritika bolí?

Po prebdenej noci strávenej nad pracovným zadaním som s pocitom spokojnosti prichádzal do práce. Tentokrát som si fakt zamakal a očakával som za svoju tvrdú prácu uznanie. Minulú noc som dostal pár skvelých nápadov, ktoré dodali výsledku ten správny šmrnc. Predložil som šéfovi svoj výtvor a čakal som, čo sa bude diať. Namiesto očakávanej odmeny prišla kritika, ktorá ma samozrejme naštvala a nútila pochybovať o šéfovom intelekte. Evidentne totiž nevidel, koľko zvažovania a energie som zadaniu venoval. Videl som v tom nedocenenie mojej snahy, ale aj mňa ako osoby.

Väčšinu z nás kritika bolí. Aspoň obvykle to tak zvykne byť. Aj v prípade, že býva konštruktívna a dobre mienená, vie zo začiatku poriadne zamrzieť. Prečo je to však tak? A prečo prijímajú niektorí ľudia kritiku ľahšie ako ostatní?

Cez druhých spoznávame sami seba

Znie to možno paradoxne, no väčšinu toho, čo o sebe vieme, je vďaka tomu, že sme v neustálej komunikácii so svojim okolím. Sami seba poznávame cez dialóg a cez druhých ľudí. Človek, ktorý strávil celý svoj život na pustom ostrove, by len ťažko získal obraz o tom, kým je. Práve táto zákonitosť spôsobuje, že čeliť kritike je tak náročné. Spoznávame totiž sami seba takých, akými nechceme byť. To, či je kritika oprávnená a pravdivá, v danej situácii vôbec nehrá úlohu. Keď si však tento fakt dokážeme uvedomiť, môže to výrazne posunúť naše chápanie toho, ako na nás kritika pôsobí.

Veríme v stálosť vlastností

Ďalším dôvodom, prečo kritika bolí, je všeobecný pohľad na ľudské vlastnosti. Nech sa pozrieme na ktoréhokoľvek človeka, dokážeme vymenovať niekoľko jeho vlastností. To, či je otvorený, alebo konzervatívny, optimistický, pesimistický, rozvážny alebo impulzívny. Vnímame tieto vlastnosti ako pomerne stále črty človeka. A to aj napriek tomu, že človek je veľmi premenlivý a v rôznych situáciách reaguje odlišne. Človek, ktorý je obvykle pokojný a rozvážny, môže v situácii, kedy je vystavený veľkému stresu reagovať mimoriadne impulzívne a nerozvážne. Akú vlastnosť pripísať takémuto človeku? Najväčším problémom toho, ako vnímame vlastnosti, je však to, že ich za stále považujeme aj u seba. Keď teda dostaneme kritickú spätnú väzbu, (cez ktorú spoznávame sami seba) veríme, že vlastnosti, ktoré nám druhí pripísali, sme vždy mali, no nevedeli sme o nich. Napr. kritka, ktorú som ja dostal od svojho šéfa, sa viazala na konkrétnu situáciu a nevyhnutne nesúvisela so zvyškom môjho života.

Pre dobré prijatie kritiky je teda užitočné si uvedomiť to, ako vnímame ľudské vlastnosti. Ak pochopíme, že nie sú nevyhnutne trvalými črtami, dokáže nás to oslobodiť od toho, aby sme vnímali kritické slová ako spätnú väzbu na celú našu osobu.

Negatívny obraz našich hodnôt

Problémy sú negatívnym obrazom našich hodnôt. Nič, čo považujeme v živote za problematické, sa netýka oblasti, ktorá by nám bola ľahostajná. Naopak, čím silnejšiu emóciu v nás nejaká vec vyvoláva, tým väčšiu istotu máme, že sa týka nejakej našej kľúčovej hodnoty. Inými slovami – nikdy by ma nenaštvalo niečo, na čom mi nezáleží. Ak mi záleží na tom, aby som bol za svoju snahu adekvátne ocenený, tak kritika, ktorá príde namiesto pochvaly, je z mojej strany vnímaná ako veľmi silný útok na túto hodnotu. Ak je mojou hodnotou to, aby som podal dobrý pracovný výkon (lebo je to správne a spravodlivé), potom kritika môjho snaženia vo mne vyvolá pocit nespravodlivosti a neoprávnenosti.

S emóciami, ktoré prichádzaju do našej psychiky sa takýmto spôsobom dá pracovať. Dokázať „vystúpiť zo seba“ a pozrieť sa na vlastné emócie takpovediac zhora môže byť pri príjímaní kritiky mimoriadne užitočné. Otvára to priestor k lepšiemu pochopeniu samého seba. Najmä k rozpoznaniu vlastných hodnôt a toho, čo považujeme za dôležité.

Ako prijať kritiku?

Najčastejším problémom, s ktorým sa stretávam keď dôjde reč na kritiku, je jej nesprávne pochopenie. V situácii, kedy sa vystupňujú emócie, na ňu ani nie je dostatočný priestor. Pokiaľ ho, samozrejme, nevytvoríme. Preto je veľmi užitočné v takejto situácii „otvoriť konverzáciu“ pomocnými otázkami.

Napríklad:

„Ako si to myslel?“

„Hovoríš, že sa nesnažím. Podľa čoho tak usudzuješ?“

„Vnímaš tento problém už dlhodobo, alebo ide o túto konkrétnu situáciu?“

„Čo by som podľa teba mal robiť, aby som to napravil?“

Takéto otázky dávajú priestor k tomu, aby sa konverzácia neuzavrela v deterministických vyhláseniach, ale aby sa vytvoril priestor pre detailnejšie rozobranie nastoleného problému. Skúste si premietnúť v hlave poslednú situáciu, kedy ste čelili kritike a vymyslite vlastnú otázku, prípadne vetu, ktorá by otvorila konverzáciu s vašim kritikom.

Záver

Prečo nás teda kritika bolí? Pretože sa hlboko dotýka nás samých. Ak však pochopíme mechanizmus, akým na nás pôsobí, dáva nám to výhodu a môžeme ju lepšie „zapracovať“ do nášho prežívania.

Viac takýchto článkov nájdete na www.psychoblog.sk

Autor: Mgr. Filip Hric

Chceš ešte viac zdokonaliť svoje komunikačné schopnosti? Môžeš sa prihlásiť do hravého online tréningu alebo do mailingu a nič nové ti neunikne.

Páči sa ti článok? Budeme radi, ak o ňom povieš ostatným.

Optimista, milovník života a ľudskosti, hobby freediver. Ak neškolím alebo nedohadujem nejaké nové zaujímavé spolupráce, môžete ma nájsť s rodinou a priateľmi alebo vo vode ako sa potápam. P.S. Dobre vychladená kofola nikdy nemôže byť zlá ;) Moje motto je: "Spero dum spiro" (Dúfam, kým dýcham)

8 komentárov

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

  • Dá sa úplne odosobniť od seba samého? Môžeme byť objektívni rovnako, ako na seba, tak aj na svoje okolie? A do akej miery sa dá zhodnotiť miera sebareflexie?

    Prečo máme tendenciu si robiť srandu z okolia a na seba „zabúdame“? Myslím, že toto má súvis s egom, avšak vy ako psychológovia mi k tomuto asi budete vedieť povedať viac.

    A prečo ľudia, ktorí si radi robia srandu zo svojho okolia sú vo svojej podstate najviac zraniteľní a hákliví, keď si niekto robí srandu z nich? Je to spôsobené tým, že chcú zakryť svoju slabú stránku tým spôsobom, že budú odvracať pozornosť od svojej vlastnej osoby?

    Ďakujem pekne za odpovede.

    Brozzki Reply
    • Odosobniť sa úplne od seba samého sa nedá. Ako ľudia budeme mať vždy nejaký uhol pohľadu, ktorý bude ovplyvňovať naše vnímanie a prežívanie. Stále budeme sami sebou so svojimi emóciami a myšlienkami, ktoré skreslia informácie prichádzajúce k nám.
      Osobne si nemyslím, že je to na 100% možné, ale podľa mňa by sme sa mali neustále snažiť to dosiahnuť. Ja by som povedal, že aj k sebe aj k ostatným sme subjektívni a naša miera subjektivity voči nám samým bude do značnej miery ovplyvnená našimi hodnotami a presvedčeniami, aktuálnym stavom ako aj nevedomými obranami. Svojimi otázkami si načal veľmi zaujímavú tému, ktorú mám osobne veľmi rád. Je však aj dosť komplikovaná.

      Nerozumiem tvojej otázke, že do akej miery sa dá zhodnotiť miera sebareflexie. Ako si ju myslel?

      Humor je veľmi fajn, ak je mienený úprimne a bez zámeru zraniť alebo ponížiť. Niekedy je však humor používaný ako agresívny nástroj na zosmiešnenie druhých, čím ich tlačí do podriadenej pozície.

      Na seba často zabúdame, pretože máme voči sebe samému nastavené rôzne nevedomé obrany, ktorých účelom je chrániť náš sebaobraz pred poškodením. Jednou z obrán je aj to, že si niekedy robíme srandu z druhých v tých veciach, ktoré sú pre nás samých citlivé.

      Dúfam, že som zodpovedal tvoje otázky. Ak máš ďalšie alebo som niečo úplne jasne nevysvetlil, budem rád, ak sa opýtaš 🙂

      Martin Čajko Reply
      • Nerozumiem tvojej otázke, že do akej miery sa dá zhodnotiť miera sebareflexie. Ako si ju myslel?

        Pokúsim sa vysvetliť to inými slovami. Dá sa objektívne zhodnotiť, do akej miery je daný jedinec ku sebe samému sebakritický? Existujú na to nejaká nástroje? Alebo sa to dá len odhadnúť?

        Lenže každý máme iné hodnoty, presvedčenia, a práve na základe nich budeme hodnotiť druhého… Vychádza mi to tak, že sa to jednak nedá, a jednak je to zbytočné 😀 je to tak?

        —–

        Humor nie je vždy pochopený a medzi ním a trápnosťou je veľmi tenká hranica, avšak aj keď nastane trápne ticho – dá sa to uhrať a pretočiť na srandu (mám takú teóriu potvrdenú praxou).

        Mám pocit, že humor nie vždy spôsobí to, čo som zamýšľal – napr. sa ocitnem v situácii, keď druhej osobe niečo poviem, za účelom urobiť si srandu z jeho osoby. Avšak, ja by som sa na mieste tej danej osoby neurazil. Neviem to odhadnúť a asi sa to ani celkom nedá. Riadim sa tým, že pokiaľ človek neprekročí hranice, nevie, kde sa nachádzajú 🙂 áno, občas padnem na hubu, občas robím veci, ktoré by som nemal. Ale ako inak sa to naučím?

        Takže keď niekto povie – vyzeráš ako buznička – znamená to, že daný človek má sklony k homosexualite/bisexualite?

        —–

        Ešte ma zaujíma jedna vec:

        Je pravda, že ľudia, ktorí sú si povahovo podobní sa nevedia zniesť? Je to spôsobené tým, že kedysi sme sa uchádzali o „srdce“ partnerky inými spôsobmi? A považovali sme ľudí, ktorí mali podobné kvality ako my sami, za potenciálnu hrozbu?

        Brozzki Reply
        • Lenže každý máme iné hodnoty, presvedčenia, a práve na základe nich budeme hodnotiť druhého… Vychádza mi to tak, že sa to jednak nedá, a jednak je to zbytočné je to tak?
          Myslím si, že si si odpovedal 🙂

          Ale ako inak sa to naučím? Len tak, že tie chyby budeš robiť alebo že sa poučíš na chybách druhých 🙂

          Takže keď niekto povie – vyzeráš ako buznička – znamená to, že daný človek má sklony k homosexualite/bisexualite?
          Ťažké povedať. Môže a nemusí. Je tam veľmi veľa faktorov, od ktorých to závisí.

          Je pravda, že ľudia, ktorí sú si povahovo podobní sa nevedia zniesť? Je to spôsobené tým, že kedysi sme sa uchádzali o “srdce” partnerky inými spôsobmi? A považovali sme ľudí, ktorí mali podobné kvality ako my sami, za potenciálnu hrozbu?
          Stretol som sa s viacerými názormi na túto problematiku. Podľa mňa ak sa s partnerom podobám má svoje výhody a nevýhody, ako aj keď sa až tak nepodobáme. Podľa mňa je každý vzťah o tvrdej práci na sebe samom a na vzťahu ako takom. Celé to je podľa mňa o dohode a zladení partnerov. Čo im vo vzťahu vyhovuje a čo zase nie 🙂

          Martin Čajko Reply
          • Ďakujem veľmi pekne za odpovede, súhlasím s Tebou 🙂

            Brozzki
  • Keby sme sa takéto zaujímavosti učili aj na hodinách pscyhológie, pravdepodobne by som ju miloval. Avšak, psychológia na strednej, to je tona teórie a žiadna prax 😀

    Informácie, ktoré som nadobudol sú také všeobecné a neinovatívne, že si nimi môžem akurát tak prikúriť do petríka.

    Nepamätám si na žiaden sociálny dôkaz, vôbec nám nehovorili o tom, že vidina straty je horšia ako vidina zisku a i.

    Je toho skutočne veľa a po včerajšku som (pre)motivovaný, pretože som sa účastnil stretnutia s človekom, od ktorého som očakával, že bude až prehnane manipulatívny – potvrdilo sa. Ponúkal mi možnosť zapojiť sa do nemenovanej finančnej inštitúcie a využíval asi 10 rôznych techník (ktoré som spozoroval vedome), ale o tom inokedy 🙂

    Brozzki Reply
  • Brozzki, súhlasím s Tebou…keď si spomeniem na psychológiu na gymku, nebyť úžasného učiteľa, ktorý vedel urobiť zaujímavou aj tú najnezáživnejšiu tému, zomreli by sme od nudy. Najhoršie na tom je, že na stredných školách sa vyučuje len teória a v praxi to znamená asi to, že mladý človek vyjde zo školy a oblafne ho prvý vyškolený obchodník ľavou zadnou. Ak sa máme niečo učiť, tak niečo použiteľné do života…takú psycholingvistiku by som zaviedla ako povinný predmet.

    Zita Lenártová Reply
  • V mojej náture je zabudované prijať akúkoľvek kritiku a pretvoriť ju na niečo užitočné, z čoho sa môžem poučiť a prípadne nejaké aspekty vylepšiť.
    Verím však, že nie každú kritiku by som mal reálne aplikovať a zamýšlať sa nad ňou. Mám tento názor, pretože vidím, že nie každý sa rozumie danej problematike a keď mi dáva spätnú väzbu vo forme kritiky, nie je adekvátna. Niečo na príklade, ako keby som ja poučoval matku troch detí o základoch výchovy novej generácie alebo fyzika o tom, ako funguje gravitácia. Predpokladám, že aj Vy ste sa už ocitli v podobnej situácií.
    Z tohto dôvodu predpokladám, že občas môžeme odmietnuť danú spätnú väznu.
    Je tomu naozaj tak? Ak áno, ako povedať druhej osobe, že jej názor nás nezaujíma, lebo…? Alebo by sme zakaždým mali „zapracovať“ to, čo nám druhá osoba povie?

    Matej Koláč Kováč Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.