Desatoro komunikácie s deťmi

Ako pôsobí na naše deti to, čo im hovoríme? Kedy na nich naša reč pôsobí jasne, otvorene či spolupracujúco, a kedy naopak nepriateľsky či manipulatívne? Slová sú nástroje a sami si môžeme vybrať, aké slová používame. Až príliš často však nevedome preberáme formulácie od svojich vlastných rodičov či z okolia. A reakcie, ktoré nimi v deťoch vyvolávame, majú často na míle ďaleko od tých, aké sme zamýšľali. Preto tu je prehľad komunikačných techník, ktoré nás môžu dostať späť na správnu koľaj a aj nás tam udržať.

1. Počúvajte, čo vám deti hovoria

Stará mama vedie Zuzku zo školy. Tá spieva pesničku. Stará mama sa vypytuje: „A čo ste sa učili na prírodovede?“ Zuzka ďalej spieva. Stará mama: „Haló! Na prírodovede ste čo robili?“

My dospelí máme často tendenciu si myslieť, že to, čo chceme povedať, je dôležitejšie ako to, čo chce povedať dieťa. Počúvať znamená sústrediť sa na druhého a na to, čo nám chce povedať. Dôležité je nehodnotiť a nepridávať nič svoje. Týmto spôsobom si budujeme s deťmi hlbší vzťah. A nakoniec sa dozvieme oveľa viac, ako keď rozhovory vedieme výhradne my, dospelí. Dokonca aj od mlčiacich či agresívnych teenagerov zrazu môžeme zistiť, čo im ide hlavou.

2. Uznajte pocity, korigujte správanie

Viete čo práve prežíva vaše dieťa? Prežíva presne to, čo práve cíti. Nič menej a nič viac. A vy ste ten, kto mu môže pomôcť naučiť sa so svojimi pocitmi a emóciami pracovať. Pocit je fakt. Preto je dobré ho pomenovať, napríklad: „Vidím, že si poriadne rozčúlený!“ „Zdá sa, že je ti to naozaj ľúto.“ „Aj taká malá ranka dokáže veľmi bolieť!“ „Vyzeráš byť na seba hrdý.“ Deti potrebujú, aby sme prijali ich pocity také, aké sú.

Čo už nemusíme vždy prijať je správanie. Uznáme dieťaťu, že je nahnevané, no nenecháme ho kopať svojho brata. Môžeme mu miesto toho pomôcť vyjadriť svoj hnev iným, prijateľným spôsobom. Taktiež stanovujeme svoje hranice, čo sme a čo nie sme ochotní urobiť: Peťkovi sa rozbilo autíčko na diaľkové ovládanie, ktoré dostal na Vianoce. Prijmeme jeho smútok a hnev, no nemusíme mu hneď kúpiť ďalšie autíčko, aj keď by si to veľmi prial.

3. Dajte deťom na výber

Najmä keď deťom niektoré veci zakážeme, potrebujú vedieť aj to, čo robiť môžu. Ideálne je, keď majú na výber z viacerých možností: „Môžeš svoj hnev vyjadriť slovne alebo ho nakresliť. Môžeš trhať papier, či búchať do vankúša.“ Staršie deti je vhodné povzbudiť k hľadaniu vlastných riešení: „Aké možnosti ešte napadajú tebe?“ „Ako by si to ty chcel spraviť?“

Aj v bežných denných situáciách sú deti radi pánmi svojho konania. Najmä keď príde obdobie vzdoru, môže byť táto technika nenahraditeľná. Malým deťom môžete dať na výber z pár možností, ako: „Prosíš si vodičku alebo čajík?“ Starším deťom už môžete dať možností viac. „Ktoré tričko si chceš obliecť?“ A teenagerom nechajte toľko voľnosti v rozhodovaní, koľko sa len dá. Veľmi radi počujú vety typu: „Je to na tebe.“  „Vyber si podľa svojho uváženia.“ Deti si niekedy môžu vybrať z nášho pohľadu nelogicky či zle. Nie je potrebné im to hovoriť. Keď sa môžu samé poučiť zo svojich rozhodnutí, zvládnu umenie rozhodovania oveľa rýchlejšie a najmä nadobudnú sebavedomie.

4. Poskytnite informáciu

Naše ratolesti sa mnohé veci ešte len učia. Je to úplne prirodzené. Ak chcete zachovať príjemnú atmosféru a zároveň usmerniť správanie detí, môžete namiesto príkazov jednoducho poskytnúť informáciu.

„Pastelky patria do krabičky,“ namiesto „Okamžite si uprac! Veď si rozhádzal pastelky po celej zemi!“

„V kúpeľni tečie voda,“ namiesto „Kto zase nechal pustenú vodu? Čo máte zatmenie mozgu?!“

„Keď riad umyješ hneď, nezaschne to a ide to jednoduchšie,“ namiesto „Nebuď lenivý a umy to hneď teraz!“

Poskytnutá informácia by mala byť stručná a výstižná. Mala by byť podaná neutrálne, bez obviňovania. Čím jasnejšia je informácia, tým väčšia je pravdepodobnosť, že dieťaťu už nebude treba nič ďalšie hovoriť. Niekedy je treba informáciu ešte zopakovať, či povedať inými slovami.

5. Ako hovoríte, tak konajte

Slovná komunikácia hrá vo výchove detí dôležitú rolu. No je účinná iba vtedy, ak je v súlade s konaním.  Deti rodičov, ktorí veľa hovoria a málo konajú, sa väčšinou naučia pustiť ich slová jedným uchom dnu a druhým von. Počúvať začnú, až keď rodičia kričia, či vyhrážajú sa. Ak pokojné a rázne slová nezaberajú, znamená to, že treba konať. Ak dieťa aj po niekoľkých upozorneniach stále ubližuje iným deťom na ihrisku, zoberte ho z ihriska preč. Ak sa deti aj po vážnom rozhovore naďalej nestarajú o svoje zvieratko, predajte ho. Ak teenager stále používa váš počítač napriek zákazu, zmeňte si heslo. Napadajú vám iné situácie, v ktorých by ste chceli vedieť, ako môžete konať? Napíšte nám ich do komentára.

Stáva sa, že v návale emócií povieme niečo, čo sa nám samotným protiví splniť. Máme napriek tomu konať, aby sme dodržali toto pravidlo? Určite nie. V prípade, že poviete niečo, čo vzápätí začnete ľutovať, nebojte sa to priznať. Pokiaľ sa to nebude diať príliš často, tak to váš vzťah s deťmi posilní. Deti budú brať chyby ako prirodzenú súčasť života a budú vedieť, že aj vy ste len ľudia. A možno bude aj pre nich jednoduchšie priznať sa so svojimi chybami  či prehreškami vám.

6. Buďte konzistentní

Ak očakávate, že deti budú dodržiavať isté pravidlá, je dôležité vyžadovať ich plnenie zakaždým. Napríklad v našej domácnosti, keď som bola dieťa, si po sebe každý umýval svoj tanier a príbor. Ak by som na to niekedy zabudla, mama alebo otec by mi poskytli informáciu: „Ľubi, tanier!“ alebo „Na stole zostal riad.“ Vysvetľovanie ustálených pravidiel nie je potrebné, ani žiadúce. O pravidlách a ich prípadnej zmene sa s deťmi môžeme rozprávať vtedy, keď si na to vyhradíme čas a priestor. Medzitým stanovené alebo dohodnuté pravidlá jednoducho považujeme za platné.

Najmä malé deti potrebujú pravidlá, aby sa cítili bezpečne. To, čo potrebujú, sa dá nazvať slobodou v rámci hraníc. Čím sú deti väčšie, tým ďalej sa hranice posúvajú, no úplne nezmiznú nikdy. Aj my dospelí sa predsa riadime množstvom pravidiel. Tiež ale platí, že každé pravidlo má výnimku. Najmä prázdniny, návštevy, či iné špeciálne príležitosti priam volajú po výnimkách. Nenechajte sa však zmanipulovať deťmi. Spravte výnimku vtedy, keď to sami považuje za vhodné.

7. Hovorte primeraným tónom

„Miško, nemôžeš ťahať mamu za vlasy!“ Povie ocko so smiechom.  „Ticho lieči!!!“ Kričí z plných pľúc pani učiteľka. „Áno, áno, nakreslila si krásny obrázok.“ Hovorí pohŕdavo staršia sestra.

Čo by ste si zobrali z uvedených príkladov? Zamerali by ste sa na ich obsah? Alebo by vám v pamäti utkvel najmä tón, ktorý rečník použil? Deti sú na tón reči citlivé. Keď niečo nemyslíte vážne, či predstierate inú emóciu, väčšinou to cítia. Preto budú mať vaše slová najlepší účinok, keď budú povedané primeraným tónom hlasu. Nie je potrebné preháňať, ani hlas zmierňovať. Či už ste potešení, hrdí, nahnevaní, ši vystrašení, nechajte to odzrkadliť sa vo vašom hlase.

8. Používajte reč tela

Ďalšou súčasťou komunikácie je neverbálna komunikácia. Podobne ako tón hlasu by mala byť v súlade s tým, čo práve hovoríte. Použite gestá a výrazy tváre, ktoré dopĺňajú to, čo práve hovoríte. Ak chcete, môžete ich občas aj zveličiť a zaujať tak pozornosť detí, alebo vniesť do situácie humor.

Keď chcete povedať dieťaťu niečo dôležité, priblížte sa k nemu na konverzačnú vzdialenosť, nadviažte očný kontakt, poprípade sa ho aj dotknite. Kričať na deti z opačnej strany domu môže zdanlivo šetriť čas, no v skutočnosti je to neefektívne. Dobre sa vám bude rozprávať, keď sa s dieťaťom neverbálne zladíte. Napríklad v prípade menšieho dieťaťa sa znížite na jeho úroveň. S väčšími deťmi si môžete spolu pohodlne sadnúť, či sa ísť prejsť alebo nájsť inú polohu, ktorá vám je obom príjemná.

9. Posledné z nášho desatora: Menej je niekedy viac

Keď prídem zo seminára alebo si prečítam podnetnú knihu, mám veľakrát pocit, že chcem zmeniť k lepšiemu asi 100 vecí. Zo začiatku sa aj zdá, že to naozaj pôjde, no keď sa potom spätne obzriem, zistím, že som zmenila pramálo. Znamená to, že sa na to mám nabudúce radšej úplne vykašľať?

Je prirodzené, že chceme byť najlepšími možnými rodičmi, starými rodičmi, učiteľmi, vychovávateľmi. No rast a zmena návykov, v tomto prípade komunikačných, prebieha postupne. Preto ak chcete urobiť zmenu sústreďte sa najprv na jednu konkrétnu vec. Pokiaľ jej venujete svoju energiu a čas, tak sa na ňu zákonite začnú nabaľovať ďalšie pozitívne zmeny.

Lepšie sa zoznámiť s konkrétnymi technikami môžete aj vďaka niektorým knižným publikáciám, ako napríklad Respektovat a být respektován.

Môžete si skúsiť i náš kvíz o aktívnom počúvaní alebo si doma celá rodina zahrajte hry a aktivity, ktoré potrénujú vašu vzájomnú komunikáciu a spoluprácu.

Ak vám vyššie uvedené nápady nestačia a máte chuť sa s detmi aktívne zapojiť do komunity, Otvorená hra vám pomúka priestor v detskom klube (škôlke) Kométa, v ktorej vytvárame atmosféru dôvery, otvorensti a slobody, kde môžu deti i dospelí spoločne rásť.

11 Comments

  1. Ľubica Bombalová 28. decembra 2016 at 12:38

    Veľm dobrý článok , ale nemalo tých bodov byť 10.???

    Reply
  2. Ľubica Šoltésová 28. decembra 2016 at 14:44

    Malo. No menej je niekedy viac :).

    Reply
  3. Muni Sema 5. januára 2017 at 18:12

    ako 10 bod by som doplnila ten obrazok ktory vystihuje polohu v akej je dobre s detmi rozpravat sa…naklonit sa k nim aby sme boli na jednej urovni 🙂

    Reply
  4. igi kysucky 21. januára 2017 at 17:18

    Vlastne aj ja som dieta aj ked sa malokto moze znizovat na moju uroven,lebo mam 192cm.Detsky pristup mi vyhovuje,lebo je efektivny do dnes.S najblizsimi ,a nie iba ja mam problemy,ze nerespektuju pravidla moje(nase).Niektore pravidla opakujem uz aj 3 roky denne a stale sa nedodrziavaju.Ziadne dovody nepomahaju.Lird IGI

    Reply
    1. Ľubica Šoltésová 22. januára 2017 at 20:15

      Zdravím Igor!
      Tiež by som niektoré „pravidlá“ rada presadila, no ostatní s nimi nesúhlasia. 🙂 Potom to vlastne ani nie sú pravidlá, ale skôr naše priania, resp. potreby. Ktoré sú samozrejme dôležité a treba hľadať iný spôsob, ako ich naplniť. Taký, ktorý bude vyhovovať aj ostatným. To sa dá spraviť napríklad pomocou metódy riešenia konfliktov win win, o ktorej onedlho uverejníme článok.
      Pekný deň!

      Reply
  5. Denisa Mikušincová 4. apríla 2019 at 19:48

    Co sa tyka bodu 4 o poskytnuti informacie, chcela by som vediet ako riesit poskytnut informaciu ked mi dcera stale uteka. Uz aj po napomenuti x-krat spadla a stale to robi. Vytrhne sa a bezi prec. Muzovi tak aj z obchodu usla alebo skoro vbehla na cestu.

    Reply
    1. Ľubica Šoltésová 1. mája 2019 at 11:58

      Zdravím!
      Pri situácii s utekaním treba spojiť viaceré techniky. Dopriať dostatok voľného pohybu v bezpečnom prostredí (ihrisko, záhrada…). Postupne učiť chodiť aj po chodníku bez držania za ruku. Ak ide vybehnúť na cestu, zadržať so slovami: „Pozor, cesta!“ Tón hlasu by mal zodpovedať hroziacemu nebezpečenstvu. Keď už je dieťa v bezpečí a my sme pokojní, môžeme podať informáciu, že po ceste jazdia autá, ktoré sú veľmi rýchle a môžu nás zraniť, či zabiť. Samozrejme informáciu prispôsobiť veku a pochopeniu dieťaťa. Taktiež to môžete demonštrovať pri hre s autíčkami a panáčikmi (Niekedy deti táto hra tak zaujme, že ju chcú opakovať stále dokola). No a potom už iba trénovať, trénovať, trénovať, najlepšie pri málo frekventovanej ceste.
      Čo sa týka obchodu, je dobré vysvetliť potrebu držať sa pokope už pred vstupom do obchodu. Ak to dcérka prvýkrát poruší, tak stručne upozorniť: „Držíme sa pokope!“ Ak to spraví viackrát, tak ju dať napríklad do nákupného vozíka. A dať jej šancu skúsiť ísť sama a držať sa pri vás zase pri inom nákupe.
      Pekné jarné dni!

      Reply
  6. Lucia 3. októbra 2019 at 20:39

    Dobry den, mna by zaujimalo ako riesit surodenecke konflikty. Ko kretne ak niekro niekoho udrie velmi silno. Skym sposobom podat informaciu a aky by mohol hyt logicly dosledok. Odopretie niecoho co ma rad?. Mam 2 synov 3 a 5 a ako to chlapci asi vedia, tak mu vie starsi ublizit hodne . A mlafsi ho samoztejme provokuje

    Reply
    1. Ľubica Šoltésová 21. januára 2020 at 15:56

      Dakujeme za otazku Lucia!
      Situacia ktoru opisujete je z pohladu nas rodicov velmi emocionalne narocna, pretoze nas prirodzene hneva, ked vidime, ze jedno dieta ublizuje druhemu. A aj preto mame niekedy tendenciu „ublizit“ zase na oplatku danemu dietatu, napriklad aj tym ze ho nejakym sposobom potrestame. A odopretie niecoho, co ma dieta rado, je v tomto pripade trest, nie logicky dosledok. V pripade, ked jedno dieta urdie druhe je potrebne najprv zabranit tomu, aby v tom pokracovalo, pricom je idealne to aj nahlas okomentovat, aby si dieta uvedomilo, co sa stalo. Napiklad: „Nedovolim Ti, aby si buchal brata.“ Ako logicky dosledok sa potom da pouzit napriklad to, ze bratia stravia nejaky cas (napr 15 minut) oddelene – cize kazdy sa bude povedzme hrat v inej izbe alebo rozpravat s inym rodicom. Pocas tohto casu opadnu najvacsie emocie a mozno uz budu bratia zase schopni spolu dobre fungovat. Ak nie, tak zrejme neslo len o drobnu nezhodu, ale o nieco hlbsieho a je dolezite sustredit sa na pochopenie pocitov deti, najma dietata „agresora“, pretoze dieta ktore ublizuje je spravidla dieta, ktore sa samo citilo nejakym sposobom ublizene. U surodencov moze byt tato vnimana krivda napriklad to, ze dieta ma pocit, ze druhe dieta ma viac pozornosti rodicov alebo ma nejake privilegium ktore ono nema a citi sa nespravodlivo. K tomu, ako deti pocuvat, tak aby sme im porozumeli, urcite odporucam precitat si aj celu knizku, konkretne knizku s nazvom: Jak mluvit, aby nás děti poslouchaly, jak naslouchat, aby nám děti důvěřovali. Link na knizku: https://www.martinus.sk/?uItem=43336

      Reply
  7. Robert 27. októbra 2021 at 10:43

    žiaľ nesúhlasím so všetkým, povedať dieťaťu “ v kúpelke tečie voda“ je nič nehovoriaca veta. Už na štúdiu psychologie sme sa učili vytvárať správne formulované vety ty “ potrebujem, aby si vypol vodu v kupelke“ a pod. takže za mna toto desatoro nie je prínosom.

    Reply
    1. Ľubica Šoltésová 1. novembra 2021 at 10:31

      Dobrý deň, Robert! Nemyslím si, že je to žiaľ, keďže nesúhlas vytvára priestor pre diskusiu. 🙂 Komunikačných techník, ktoré fungujú, je veľa rôznych a môžu byť užitočné v rôznych situáciách, či rôznom kontexte. Alebo môžu zabrať na iné dieťa. 🙂 Stručné podanie informácie môžeme využiť napríkad v situácii, kedy sme sa už s deťmi o danej situácii rozprávali, a teda vedia, čo treba urobiť. Zároveň tým vyjadrujeme dôveru v to, že deti neurobili danú vec “naschvál”, ale skôr nedopatrením, a po prijatí informácie ju automaticky pôjdu napraviť.

      Reply

Leave A Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *