Čo majú Stanfordský väzenský  experiment, odvaha a komunikácia spoločné, a ako to môže prispieť k lepšej spoločnosti

Čo majú Stanfordský väzenský experiment, odvaha a komunikácia spoločné, a ako to môže prispieť k lepšej spoločnosti

Stanfordský  väzenský experiment patrí medzi najslávnejšie experimenty modernej psychológie. Jeho autorom je Dr. Zimbardo, ktorý ho uskutočnil v roku 1971.

Cieľom bolo preskúmať situácie, v ktorých sa prejavuje vplyv získanej moci či podriadenosti na obyčajných, neagresívnych, psychicky zdravých ľudí.

Výsledok experimentu prekvapil. Ukázal, že psychicky zdravý človek, ak je vystavený extrémnym podmienkam, sa môže radikálne zmeniť (alebo zmeniť svoje správanie) a to v rekordne krátkom čase.

V tej dobe sa verilo, že vojnové zločiny páchajú psychopati a ľudskí netvori. Experiment však ukázal, že aj normálni ľudia, ak sú vystavení extrémnym podmienkam, sú schopní páchať zlo.

Zimbardo ostal výsledkami natoľko zasiahnutý (hlavne preto, že aj on sa nechcene stal súčasťou experimentu), že svoj život zasvätil poznávaniu zla. Jeho cieľom bolo pochopiť, ako sa z normálnych ľudí môže stať niekto krutý, zákerný a zlý. Zámerne píšem bolo, pretože v posledných rokoch sa tento svetový psychológ venuje úplnému opaku, a to poznávaniu dobra.

Odvaha ako kľúč ku konaniu dobra

Podľa Zimbarda na to, aby sme konali dobro, potrebujeme odvahu. Odvahu vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Odvahu prejaviť svoj názor alebo urobiť dobrý skutok (pomôcť babičke v električke, zastať sa spolužiaka, ktorému sa posmievajú, či podržať neobľúbeného kolegu).

Na základe svojich skúseností a výskumov vytvoril projekt, ktorý sa zameriava na podporovanie a vytváranie každodenných hrdinov.

Akú spojitosť má experiment s komunikáciou

Nedávno sme sa spolu s Ľubkou zúčastnili konferencie Jump Slovensko organizovanej neziskovou organizáciou Voices (pre nás veľmi inšpiratívna konferencia).

Počas obedňajšej prestávky sme viedli podnetný rozhovor a dospeli sme spoločne k názoru, že na to, aby človek mohol hrať otvorenú hru, komunikovať otvorene bez skrytých zámerov s úmyslom spolupracovať, je potrebná odvaha. Odvaha otvoriť sa a povedať svoj názor, aj keď je v rozpore s názorom väčšiny, či vyjadriť svoje pocity a myšlienky. Práve toto zamyslenie na námestí v Banskej Bystrici ma viedlo k napísaniu tohto článku.

Mám pocit, že veľakrát nosíme masky, pod ktorými skrývame naše skutočné ja. Tak ako tomu bolo vo filme Maska, kde hlavnú rolu zohral Jim Carrey ako postava Stanleyho Ipkissa, ktorého pravé ja sa ukázalo paradoxne vtedy, keď si masku nasadil.

Myslím si, že tak ako Stanley, aj my často skrývame veľmi citlivé ja, ktoré má zmysel pre férovosť, rovnocennosť a morálku.

Tiež sa mi stáva, že nevyjadrím svoj názor otvorene a že si niektoré veci nechávam pre seba. Väčšinou sa však snažím si tieto momenty uvedomiť.

Zistil som, že ak sa so svojimi názormi a myšlienkami zdôverím, cítim sa potom oveľa lepšie. Spadne zo mňa kameň, ktorý ma dovtedy ťažil.

Veľa krát sa mi stalo, že som sa obával, že ak vyjadrím svoje pocity a myšlienky, budú sa na mňa druhí divne pozerať alebo si o mne niečo pomyslia.

Nič z toho sa však nestáva. Práve naopak, väčšinou, ak vyjadrím svoj názor, vedie to k plodnej diskusii a riešeniu reálnych problémov.

Zistil som, že problém v mojom živote nastane práve vtedy, ak v sebe veľmi dlho držím niečo nevypovedané. Nepoviem nikomu, že mi niečo vadí alebo že s niečím nesúhlasím. Tieto situácie často skončia tak, že môj pohár trpezlivosti pretečie a nastúpi hnev a výčitky. Vtedy dám druhému jasne a nekonštruktívne pocítiť, čo si myslím.

Osobne som presvedčený, že otvorená komunikácia dokáže ušetriť obrovské množstvo energie, ktorú inak spotrebúva nosenie masky alebo následné konflikty.

Zároveň som presvedčený, že otvorenosť vedie k pevnejším, vrúcnejším a dôvernejším vzťahom, v ktorých ľudia navzájom radi spolupracujú.

Ako trénovať odvahu

Zimbardovým cieľom v posledných rokoch je naplniť svet každodenným hrdinstvom, čo je podľa mňa úžasné a robím všetko pre to, aby som sa toho mohol stať súčasťou.

Ako každé hrdinstvo, aj to Zimbardove vyžaduje odvahu a pripravenosť. A práve to sa dá trénovať.

Jednoduchým spôsobom, ako trénovať odvahu, a teda vystupovanie z komfortnej zóny (zo správania, ktoré je nám prirodzené a je pre nás normálne), je urobenie niečoho nezvyčajného, nie bežného.

Zimbardo má niekoľko nápadov, ako na to:

Nakreslite si fixkou čiernu viditeľnú bodku doprostred čela a takto vyrazte na celý deň medzi ľudí. Pointou tohto cvičenia je zvyknúť si na nechápavé okolie (či už sa divne pozerajúce alebo komentujúce).

Takýto tréning nazýva Zimbardo pozitívnym rebelstvom.

Rebelstvom, pri ktorom prekračujete sociálne normy (na čo potrebujete odvahu), no nikomu svojím konaním neubližujete. Naopak vaša myseľ si pri tomto tréningu zvyká na pohľady svojho okolia.

Ďalšou z možností ako trénovať vystupovanie zo svojej zóny komfortu je napríklad ľahnutie si na zem uprostred obchodu či ulice. Vydržať tak tri sekundy ležať a potom sa postaviť a pokračovať vo svojej ceste, ako keby sa nič nedialo. Viete si predstaviť niečo také spraviť?

Trénovaním pozitívneho rebelstva si zvykáme na vystupovanie z davu. V prípade, že potom nastane situácia, kedy je potrebné niekomu podať prvú pomoc alebo vyjadriť svoj názor, má trénovaný jedinec podľa Zimbarda schopnosť oveľa rýchlejšie reagovať.

Možno je pre vás čierna bodka na čele, či líhanie na zem na začiatok priveľmi viditeľným sústom.

V takom prípade môžete začať nenápadnejšie, a to trénovať odvahu v rámci komunikácie.

Pri komunikácii si vy sami môžete určiť, do akej miery chcete byť v danom momente úprimní a otvorení. Je len na vás, ako vysoko si latku nastavíte a koľko odvahy na to budete potrebovať.

Možností, ako trénovať svoju odvahu v komunikácii je veľa. Jedným zo spôsobov, ako na to, sú ja-výroky. Ich používanie je často spojené s veľkou mierou odvahy. Nie vždy je totiž ľahké odhaliť druhému svoje citlivé miesta, ako napríklad naše myšlienky či aktuálne pocity. Taktiež vyjadrenie svojho názoru, uznania druhej osobe, či poďakovanie, môže vyžadovať určitú mieru odvahy.

Na záver sa musím k niečomu priznať. Nad týmto článkom som rozmýšľal už rok. Už pred rokom som ho chcel napísať, ale nemal som na to odvahu. Odradili ma od toho rôzne faktory, ako napríklad názory, že to nebude ľudí zaujímať alebo, že to nebude mať spojitosť s tým, o čom je naša stránka.

Dnes som si povedal, že sa inšpirujem všetkými tými ľuďmi, ktorí dostali nápad a išli ho realizovať. Podporou mi boli aj náhody alebo synchronicity v posledných dňoch, kedy som pripravoval tento článok. Za tento čas sa mi do cesty priplietlo nezvyčajne veľké množstvo článkov a videí, ktoré hovoria o rôznych formách hrdinstva a odvahy.

Niektoré som vybral, tak ak vás to zaujíma, môžete si ich prečítať.

Viac na tému hrdinstva:

Výzva: Trénuj svoju odvahu

Ak prijmeš túto výzvu, máš 24 hodín na to, aby si niekomu vo svojom okolí povedal niečo pozitívne (poďakoval sa mu, podporil ho, či vyjadril svoje pocity voči nemu). Najefektívnejšie je vybrať si toho človeka, ktorému už dlhšie chceš niečo pozitívne povedať, no doteraz si nenabral odvahu.

Budeme radi, ak nám svoju skúsenosť popíšeš v komentároch, pretože tvoj čin by mohol inšpirovať ďalších ľudí.

Cieľom tejto výzvy je trénovať svoju odvahu (vystúpenie zo zóny komfortu) a zároveň priniesť do každodenného života viac pozitívnych rozhovorov 🙂

Budeme radi, ak nám myšlienku odvahy a pozitívnej komunikácie pomôžeš šíriť ďalej

Optimista, milovník života a ľudskosti, hobby freediver. Ak neškolím alebo nedohadujem nejaké nové zaujímavé spolupráce, môžete ma nájsť s rodinou a priateľmi alebo vo vode ako sa potápam. P.S. Dobre vychladená kofola nikdy nemôže byť zlá ;) Moje motto je: "Spero dum spiro" (Dúfam, kým dýcham)

18 komentárov

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

  • A ešte si aj stretol na námestí šikovného chalana 😛

    Billy Boy Reply
  • No tak Vy mozno viete povedat svoj nazor empativne a sikovnejsie ako ja, pretoze ja ak vyjadrim svoj nazor, tak sa na mna ludia krivo pozeraju a som z kolektivov vylucovana…

    Petra Bertova Reply
    • Drž sa môjho univerzálneho pravidla: vždy hľadaj chybu v druhých:)

      Kedže ťa osobne poznám, tak je naozaj možné, že si vyberáš netolerantné kolektívy:)

      Tvoj názor, ak je opačný ako toho kolektívu, tak sa nečuduj, že ta vylučujú. To je proste údel nás prostorekých, ktorý nedokážu myslieť ako zlodeji, teda zlodej nepovie chcem ta okradnúť, ale ponúkne ti výhodnú pôžičku, či tovar, alebo predvolebné sľuby:)

      A ako z toho von?
      1) Nikdy nehovor to čo si myslíš, pokiaľ ich naozaj nezaujíma tvoj názor, ale vždy sa riaď pravidlom číslo(3).

      2) Ak už si v skupine, využívaj to čo tá skupina ponúka – čiže nesnaž sa ju zmeniť.

      3) Svoj názor nikdy nereprezentuj ako svoj, ale prezentuj ho ako niekoho iného názor (trebárs tvojho šéfa, doktorky, manžela atd.), ak to názor umožňuje postupuj bodom (4).

      4) Skús svoje argumenty prezentovať, ako toto mi povedal(3), a ja neviem čo mu na to odpovedať. Napadá vas niečo?

      5) Nikdy dlho nesíl diskusiu, ale ukonči ju tým, že mu(3) prednesieš argumenty skupiny. To ti umožni zmysluplne a nezaujate pri ďalšom stretku pokračovať v rozhovore. A zmysel to má vtedy, pokiaľ predpokladáš, že je možnosť že zmeníš názor(6).

      6) Pokiaľ sama si presvedčená, že tvoj názor je PRAVDA za každých okolností, tak to iste môžeš predpoklad aj u toho oponenta – kolektívu. Respektíve čím viacej ľudí proti tebe, tým silnejšia je ich pozícia. Doslova, pokiaľ sa 9 ľudí zhodne, že účinky gravitácie, sú len optický klam, tak máš smolu(7).

      7) Pokiaľ si myslíš, že máš pravdu treba sa ňou riadiť, a sama uvidíš, či ti to prináša zisk.

      8) Pokiaľ ti socializácia chýba (členstvo v tých skupinách) tak treba hrať ich hru, a pokiaľ chceš niečo na nich meniť, treba to naozaj robiť to asertívne ako odporúča táto stránka, alebo rafinovane ako odporúča 9 z 10 politikov.)

      Tomi Lee TRNíK Reply
      • Tomáš:
        Zaujímavé čítanie. Hneď prvá veta mi udrela do očí a môžem povedať, že s ňou nesúhlasím. Súhlasím, že v komunikácii sú dvaja a tak podľa mňa majú vždy obidve strany podiel na tom ako sa komunikácia vyvinie.

        Osobne mi niektoré body, ktoré popisuješ prídu byť dosť manipulatívne napr. č. 3,4.

        Peti:
        Podľa mňa pri podávaní svojho názoru je dôležité sa zamyslieť nad tým, aký je môj cieľ. Prečo ho chcem vyjadriť. Chcem zmeniť názor druhých, chcem prispieť do diskusie, chcem len povedať svoj názor a netrvať na ňom.

        Ak som sa rozhodol druhých presviedčať môžem to urobiť aj otvorene a povedať toto je môj názor a myslím si to pre toto a pre toto. Samozrejme musím počítať s tým, že niekto iný môže mať iný názor. Potom je už na ňom, ako sa bude správať a či je vôbec ochotný počúvať.

        Zase záleží od môjho cieľa – ak je pre mňa dôležité ho presvedčiť, tak sa môžem snažiť hľadať rôzne argumenty, ktoré podporujú moje stanovisko. Ak presvedčiť druhého nie je pre mňa až také dôležité, nemusím v rozhovore pokračovať a môžem ho ukončiť.

        Taktiež forma a spôsob podania svojho názoru zaváži na tom ako ho druhí príjmu. Neviem tým síce na 100% zabezpečiť, že moju informáciu príjmu tak ako chcem, ale môžem aspoň urobiť všetko pre to, aby nedošlo k nedorozumeniu.

        Ďalšia vec pre mňa na zamyslenie je, že ak sa mi v živote opakujú situácie, napríklad že ak poviem svoj názor tak sa mi otočia druhý chrbtom alebo ho nechápu, tak je podľa mňa fajn sa zamyslieť, či aj ja nerobím niečo zle, keď sa mi tieto situácie opakujú.

        Martin Čajko Reply
      • Obidvaja vo svojich komentaroch zabudate na jeden aspekt – hladanie pravdy. Co ak mojim cielom nie je menit druhych, povedat svoj nazor, ani ine…co ak mojim cielom je zistit objektivnu pravdu?
        Ani jedna rada neradi tym smerom. Malicko sa k tomu priblizuje Tomasov bod 5.
        Ide o to, ze ak pridem do skupiny s nejakym nazorom, nemam sancu zistit objektivnejsie argumenty, preco zastavaju akurat ten nazor, pretoze opacny nazor je casto tabu.

        Petra Reply
        • Ahooj Martin:

          Ta prvá veta, nie je celá, ale vedel som že Petra ju pozná, čítala môj blog (http://trnik.blog.sme.sk/).

          Ta veta je moje „“motto““ a znie celá takto:
          ((Rada do života: Vždy hľadaj chybu v druhých, inak sa zblázniš z vlastnej neschopnosti:))

          inak s tebou súhlasím, a poznať túto stránku mám asi o 424% priateľov viacej. Tak ako Petra pri hľadaní, alebo v mojom prípade vysvetľovaní mojej pravdy, som sa snáď pohádal s každým s kým som diskutoval:( teraz by som si za to nafackoval, ale už je neskoro(pokiaľ nemáte stroj času:).

          Možno týmto smerom by ste mohli posunúť túto stránku, Učiť ľudí ako „HĽADAŤ PRAVDU“, lebo internet je plný toxických diskusií, kde si každý háji len a len svoju pravdu, a možno na to získate aj podporu EU.

          Petra:)

          PRAVDA, čo to vlastne je? (toto je na dlhú diskusiu, ale skúsim, lebo milujem tvoriť pravdu:)

          Pre FYZiKA je pravda REALITA, ale už teraz existuje koopec sporov, kde fyzici aj pri dobrej vôli nedokážu sa zhodnúť na pravde, pokiaľ hľadajú príčinu nejakého javu (dnes aktuálne kto môže za zmenu klímy). Problém vidím v tom, že je to neriešiteľný problém, ale nie preto, že vedci sú zaujatý, ale že problém presahuje naše výpočetné schopnosti, dokonca z princípu to nieje možno vyrátateľné. Vid teória CHAOSU, alias motýlí efekt.

          Napríklad PRAVDA o OČKOVANí:
          Imunitný systém človeka je natoľko komplikovaný, že je aj pre lekárov, či experimentátorov nieje možné presne a definitívne povedať PRAVDU.
          Prečo?
          Každá vakcína je iná, každý človek reaguje trocha inak (vid placebo efekt), takže u človeka pri boji s chorobou, sa stretávame s tak komplexným problémom (myslím si to len), že by som očkovanie prirovnal k predpovedi počasia(CHAOSU, alias motýlí efekt).

          Napriek tomu sme za 11 000 rokov, vďaka algoritmu, ktorý používa veda dospeli do štádia, že vidíme pokrok a teda aj dnes „veriaci človek v pokrok“ veríme v pozitíva očkovania viacej ako v negatíva. Ale je jasné. že pre toho, kto doplatil na očkovanie tieto slová nič neznamenajú.

          Ale iné som chcel povedať, aj Albert Einstein svojou teóriou Relativity (T), šiel proti 300 ročnému prúdu Newtona. Dnes vieme, že uspel (až sa tomu nechce veriť, čo všetko predpovedal, (napr. posledne: gravitačne vlny, polarizácia svetla v silnom magnetickom poli).

          Lenže aj dnes je internet plný článkov o tom že je TR blábol, prípadne temná hmota i energia sa vysvetľuje novými teória gravitácie, ale v časoch AE jeho teórii okrem neho nikto neveril, a tak by to ostalo až dodnes, pokiaľ by sa experimentálne neoveria. On ju nedokázal overiť, ale asi nadchol dostatočne iných, čo to urobili – a vynaložili na to nemalé peniaze. Kam tým mierim?

          POiNTA PRAVDY:
          Dnes už na 100% vieme, že TR bude musieť byť prepracovaná (nahradená, doplnená), ale zatiaľ nič lepšie nemáme, takže ju naďalej používame, a tak funguje naša spoločnosť, hľadanie pravdy je postupný proces plný fatálnych omylov (najprv pitval, potom odrodil), slepých uličiek (strunová teória:), ale celkovo napredujeme.

          Ako mi bolo povedané (som tvorca novej interpretácie gravitácie) sprav experiment, alebo získaj na svoju stranu jedného človeka, čo sa tomu rozumie. Potom druhého, tretieho atd. Ak nikoho nezískaš, tak bohužiaľ, aj keby si mala pravdu, zapadne medzi 10 tisíce poloprávd či nezmyslov, proste je dnes toho okolo nás toľko, že nieje v silách nikoho upriamiť sa práve na tvoju „PRAVDU“.

          Ale pokiaľ by som poznal Alberta Einsteina, tak skôr by som ho presvedčil si vypočuť moju interpretáciu, ak by som sa najprv stal jeho kamarátom. Pomohol mu narúbať drevo, pozval ho na oslavu, kúpil zaujímavý darček…

          ..čiže až keď by sa stal mojim „dlhoročným“ priateľom, tak až vtedy by som mu ukázal moju interpretáciu G.

          Inak povedané, získaj si kolektív tým ako vieš variť, ako tvoje deti vychovávaš (vidia výsledky) a až potom budú mať záujem ti pomôcť nájsť pravdu.

          Z toho plynie ponaučenie, vyhľadaj si takú skupinu, ktorá reálne môže overiť tvoju pravdu, alebo ju nájsť. Prípadne ta posunúť za niekym, kto ti pomôže.

          dúfam, že som ti aspoň trocha pomohol…

          Tomi Lee TRNíK Reply
  • Ďakujem za článok. Veľmi motivujúci. Takisto mám s tým problém povedať svoj názor, avšak snažím sa s tým bojovať, pretože mi to v živote prekáža. 🙂 Pravdepodobne to pochádza z detstva, z výchovy… ale to je teraz už jedno, ten problém tu je a treba ho riešiť, ak človek teda chce. 🙂
    S problémom vyjadriť svoje myšlienky, pocity, som sa stretávam v rôznych situáciách, či v škole, v práci, medzi priateľmi, ale aj v partnerskom vzťahu. Častokrát si myslím, že poviem nejakú hlúposť, alebo to aj tak nikoho nezaujíma, čo si myslím. Vo vzťahu sa bojím, aby som niečo nepokazila. A presne, postupne sa všetko kumulovalo a teraz si uvedomujem, že použitie ja výrokov a vyjadrenie svojich myšlienok a pocitov, by možno častokrát viedlo do konštruktívnejších rozhovorov. Keď už bolo vo mne pekne všetko nahromadené, som vybuchla a povedala veci vo forme výčitiek a ako si napísal, dala nekonštruktívne pocítiť druhému, čo cítim a čo si myslím. V práci takisto častokrát zostanem vo svojej komfortnej zóne. V škole to bolo také isté, niekedy som sa dokonca ani neopýtala, ak som niečomu nerozumela (Potom som si to samozrejme nejak pozisťovala. No ale nebolo by jednoduchšie sa opýtať?). Takže hor sa na trénovanie odvahy. Takisto si myslím, že otvorená komunikácia môže veľa vecí v živote zjednodušiť a nezoberie toľko energie ako zamotávanie sa v nekonštruktívnych rozhovorov.

    Lucia Branicka Reply
    • Luci ďakujem za tvoju otvorenosť a úprimnosť. Teším sa z toho, že si sem napísala svoj názor 🙂

      Martin Čajko Reply
  • Zaujímavý článok . Videla som film o Standfordskom väzenskom experimente a pripadalo mi to tak ako keby och menilo ich postavenie a moc ktorú mali do takej miery , že stratili empatiu a morálne normy- ktoré sú úlohou superega. To ma privádza k otázke či ich ich postavenie a možnosti nepriviedli práve k ich prirozenosti, ktorá by bola za ,,bežných “ okolností brzdená práve morálnymi mormami a istým stupňom strachu zo spoločnosti, ktorá by pri nižšom postavení vyvodila dôsledky. K tomuto článku a odvahe postaviť sa autorite mi pasuje skôr Milgramov experiment (o ktorom bol natočený film Experimenter) .

    Lydka Reply
    • Neda sa tu dat Like? Tak aspon takto: Palec hore…

      Petra Bertova Reply
  • Vystúpiť zo svojej zóny komfortu, trénovať odvahu pozitívnym rebelstvom – k tomu mám veľmi blízko, keďže takmer celý život som bola rebelkou 🙂 mám teda na to nábeh.

    Tak zajtra skúšam vyraziť do mesta s bodkou na čele.

    Jarmila Semanová Reply
    • Do mesta som vyrážala spolu s malou vnučkou, prípravy s tým spojené ma zaujali natoľko, že som celkom zabudla na svoje odhodlanie. Najbližšie to však spraviť chcem.

      Jarmila Semanová Reply
      • Napíšte nám potom, aký to bol pocit a čo ste si z toho odniesli. Budem sa tešiť 🙂

        Martin Čajko Reply
        • Pocity s guličkou na čele: mierne obavy na začiatku; keď som zachytila údiv, bolo mi svojbytne a slobodne, cítila som sa voľne, pocit nezávislosti v celom tele.
          Bol aj stret s pohľadom takmer pohoršujúcim, vtedy som citila odhodlanie komunikovať, ak by otázka prišla. Neprišla.

          Jarmila Semanová Reply
          • Odniesla som si skúsenosť o asertivite celého človeka. Vychutnala som si právo správať sa podľa seba, aj keď ostatni netušia o čo mi ide. Prekvapilo ma ako veľa ľudí aj zrelých vekom boli s tým v pohode. Jediný prípad kontra bol u mladej krásnej slečny.

            Jarmila Semanová
  • Ďalšou z možností ako trénovať vystupovanie zo svojej zóny komfortu je napríklad ľahnutie si na zem uprostred obchodu či ulice. Vydržať tak tri sekundy ležať a potom sa postaviť a pokračovať vo svojej ceste, ako keby sa nič nedialo. Viete si predstaviť niečo také spraviť?

    Či si viem predstaviť spraviť niečo také? Áno, viem si to predstaviť. Uprostred pešej zóny trebárs, alebo širokého chodníka v meste. Akurát že by som na ochranu pred ušpinením sa si najprv prestrela nejakú podložku. Myslím, že daný cieľ to spĺňa aj s tou podložkou, však?

    Jarmila Semanová Reply
    • Určite to spĺňa aj s podložkou (pokiaľ teda na danom mieste neležia ľudia na podložkách bežne) :). V pozitívnom rebelstve sa fantázii medze nekladú. Každý vie sám najlepšie, čo je pre neho dostatočné vykročenie zo zóny komfortu. Napríklad pre mňa je ním často aj čisto nadviazať rozhovor s niekým cudzím.

      Ľubica Šoltésová Reply
      • Nuž toto mám celkom opačne. Rozhovory som nadviazovala všade, dokonca aj pri umývaní rúk 😮
        Kým som neskúsila plodnosť ticha v sebe. Skúšam neverbálnu komunikáciu. Rada odpoviem, ak sa pýtajú. Sama začnem, ak treba niečo upratať, čo som nejasne naznačila, či pokazila.

        Škoda, že som ďaleko od BA. Príďte aj na východ, rada sa zúčastním a poznám naživo. Trebárs pri neverbalnej komunikácií 😉 🙂

        Jarmila Semanová Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.