Ako viesť deti k zodpovednosti

Ako viesť deti k zodpovednosti

“Každé ráno Eliške hovorím, že je  v škole zodpovedná za svoje veci. Vždy jej vymenujem, ktoré veci má priniesť naspäť domov. A napriek tomu skoro  každý deň niečo zabudne. Už neviem, čo s ňou mám robiť. Všetko máme kúpené minimálne dvakrát – fľašu, desiatovú krabičku, pršiplášť…  Keby mohla, zabudne si aj hlavu!”

Je Eliška jednoducho nezodpovedná povaha a nedá sa s tým nič robiť?  Alebo by pomohlo, keby k nej mama pristupovala inak? Keďže ste sa rozhodli prečítať si tento článok, odpoveď asi tušíte.

Čo je to zodpovednosť

Začnime tým, čo myslíme pod pojmom zodpovednosť. Keď sme za niečo zodpovední, znamená to, že my sami nesieme dôsledky svojho konania. Ak sa v zime slabo oblečieme, je nám vonku chladno, a prípadne aj ochorieme. Keď sa prejeme, bolí nás brucho. Ak ideme autobusom bez lístka a chytí nás revízor, zaplatíme pokutu.

Mama v úvodnom príklade Eliške veci stále pripomínala, kupovala ďalšie a starala sa o to, aby mala všetko, čo má mať.  Zodpovednosť  za veci vlastne stále mala mama a dcére ju predala len na oko. Eliška nepociťovala skoro žiadne dôsledky svojho zabúdania.

Skúsme sa teraz pozrieť na iný príklad. Timkovi sa rozbilo relatívne nové autíčko na ovládanie. Hnevá sa, plače a žiada rodičov, aby mu kúpili nové. Rodičia však vedia, že takto sa Timko nenaučí dávať si na veci pozor a už vôbec nespozná ich reálnu hodnotu. Môžu Timkovi povedať, že mu nové autíčko neplánujú kúpiť, ale ak chce, môže si ho kúpiť on sám zo svojho vreckového. Takto je zodpovednosť na ňom – môže alebo nemusí si nové autíčko kúpiť. 

Aké techniky a zručnosti potrebujeme

Aj keď je príklad o Timkovi pomerne stručný, skrýva sa v ňom veľa dôležitých momentov. Rodičia museli použiť svoju emočnú inteligenciu, asertivitu i rešpektujúcu komunikáciu počas veľmi malej chvíle.

Timkovi rodičia museli zvládnuť svoj prvý inštinkt a nevyhovieť mu keď kričal, plakal a prosil o nové autíčko. Niekedy môžeme mať pocit, že je to naša vina, ak naše deti nie sú šťastné a spokojné, najmä ak by sme svojimi činmi vedeli ich šťastie aspoň krátkodobo zabezpečiť. Ak by rodičia sľúbili, že kúpia novú hračku, hneď by bolo po plači. 

Ďalej museli pokojne a jasne povedať, čo sú alebo nie sú ochotní urobiť. V tomto prípade, že nebudú kupovať nové auto. Za svojím rozhodnutím si potom museli asertívne stáť. Napríklad pokojne opakovať svoje rozhodnutie bez toho, aby poskytovali ďalšie argumenty.

Potom pomenovali možnosti konania, ktoré má Timko. (Kúpiť si auto z vreckového alebo byť bez autíčka na ovládanie.) Nevyjadrovali pritom svoj vlastný názor ohľadne toho, ktorá možnosť je lepšia, ani Timka do žiadnej nemanipulovali, či nenútili.

Nakoniec sa z celej situácie stiahli a nechali na Timkovi, aby sa rozhodol, čo urobí. Ak by sa rozhodol, že si chce autíčko kúpiť z vreckového, pomohli by mu len do tej miery, do akej to naozaj potrebuje. Odviedli by ho do obchodu a nechali by ho nájsť autíčko a zaplatiť ho pri pokladni. Takýto prístup sa volá “Pomôž mi, aby som to dokázal sám,” a je tiež jednou zo súčastí vedenia k samostatnosti a zodpovednosti. 

Tréning rozhodovania sa

Aby si Timko vedel vybrať, či minie alebo neminie svoje nasporené peniaze na autíčko, bolo by dobre, aby už mal skúsenosti s rozhodovaním sa. Rozhodovanie sa je zručnosť ako každá iná, a ak ho v detstve netrénujeme, môžeme s ním mať neskôr problém.

Rozhodovať sa v skutočnosti potrebujú už aj veľmi malé deti, aj keď to nerobia vedome. Po ktorej hračke siahnem? Ktorým smerom sa budem plaziť? Prestanem chytať žalúzie, keď mi mama hovorí “no no”, alebo v tom budem pokračovať?

Veľa rozhodovacích procesov prebieha pri voľnej hre, kedy si deti môžu slobodne vyberať s čím (prípadne s kým), akým spôsobom a ako dlho sa budú hrať. V dnešnej dobe však niektoré deti majú počas dňa veľmi veľa riadených aktivít, respektíve ich dospelí neustále korigujú a vyberajú za nich, s čím alebo ako sa majú hrať. Preto aj mnohé autority z oblasti výchovy a vzdelávania volajú po návrate väčšieho množstva voľnej hry do života detí.

Ďalšia oblasti, kde si deti už od pomerne útleho veku môžu trénovať rozhodovanie sú napríklad výber oblečenia, výber jedla, či výber tovaru v obchode. Menšie deti si vedia vybrať z menšieho množstva možností, väčšie z väčšieho. Je na rodičoch, aby vedeli, akú ponuku výberu už ich deti zvládnu. Viac o tom ako dávať deťom na výber sa dozviete v ďalšom pripravovanom článku.

Eliškin prípad

Ak chceš, skús si teraz zatrénovať aplikáciu techník a zručností, ktoré použili Timkovi rodičia, na prípad Elišky a jej mamy. 

Akému impulzu potrebuje mama odolať? Čo by mala nerobiť/ prestať robiť? 

Ktorú časť zodpovednosti si má podľa teba mama ponechať, a ktorú má presunúť na Elišku? 

Akým spôsobom jej to môže odkomunikovať? Aké možnosti jej môže dať na výber? 

Môže mama niekde v tomto procese použiť pravidlo „Pomôž mi, aby som to dokázal sám?“ „Ako?“ 

Kde inde by Eliška mohla trénovať rozhodovanie ohľadne svojich vecí, a tým i zodpovednosť za ne? 

Svoje nápady môžeš napísať aj do komentára.

Som extrovertka, milovníčka ľudí a citlivá duša. Milujem hry, zážitkovú pedagogiku, knihy i kolektívne športy. Medzi moje najvyššie hodnoty patrí rodina, zdravie a kvalitné vzťahy, ktoré považujem za základ všetkého. Verím, že každý problém má riešenie, ak ľudia dokážu otvorene komunikovať.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.