Ako sa s deťmi rozprávať bez hodnotenia

Ako sa s deťmi rozprávať bez hodnotenia

Nedávno som v autobuse počula rozhovor matky a asi štvorročného syna, ktorý znel približne takto:

M: Si nejaký drzý! Mali by sme ti vymyslieť nejaký trest.

S: Ja nie som drzý!

M: Ale áno, teraz si bol drzý. A nerozumiem prečo, veď si taký šikovný chlapček!

S: Nie, ja nie som drzý!

M: Keď odvrávaš, tak si drzý.

S: Ja nie som drzý! (Chlapček asi poznal techniku pokazená gramoplatňa.)

M: Prečo by si nemohol byť drzý? Môžeš byť drzý, mrzutý, zlý, unavený, chorý alebo aj dobrý, šikovný, zlatý…

S: Ale ja nie som drzý!

M: Tak nebuď a nebudem ti to hovoriť!

Onedlho prešla rodinka na inú tému a na drzosť sa zabudlo.

Ako sme už v súvislosti s manipuláciou detí spomínali, hodnotenie často používame práve preto, lebo je to jednoduchá a rýchla forma komunikácie. Avšak, ako sa ukázalo aj v predošlom rozhovore, je to technika veľmi nepresná a často aj manipulatívna. Zatiaľ čo matka mala svoju predstavu toho, čo to znamená byť drzý a synovo správanie jej do nej dokonale zapadalo, syn sa zase tomu, že by mal byť drzý, vehementne bránil.

Deti často veľmi ťažko nesú, keď sú označené za drzé, lenivé, pomalé, nešikovné, či nebodaj zlé. Dotýka sa to ich formujúceho sa sebaobrazu a keď často počúvajú, že nejaké sú, potom sa tak nezriedka budú aj viac a viac správať. Podobne deti reagujú nielen na hodnotenie svojej osoby, ale aj svojich výtvorov. To, čo vytvorili, je pre nich úzko späté s nimi samými, a preto podobne ťažko nesú, keď počujú, že spravili chybu, majú niečo zle či nesprávne.

Ako dať deťom spätnú väzbu bez hodnotenia

Alternatívou k hodnoteniu sú ja-výroky. Objasňujú deťom situáciu bez toho, aby ich hodnotili. Zvyčajne majú tri časti – popis situácie, resp. správania, náš pocit a konkrétny dopad, ktorý na nás má. Ja-výroky v prípade drzého správania by mohli byť napríklad:

„Keď mi hovoríš, že to čo vravím, nie je pravda, tak sa cítim byť nahnevaná a naozaj ťažko sa mi s tebou rozpráva!“

„Rozprávame sa s ockom a ty nás prerušuješ. Je to pre mňa nepríjemné a dlho nám potom trvá, kým si povieme, čo chceme.“

Po použití ja-výroku je dôležité nechať aj dieťa, nech vyjadrí svoje pocity. Možno sa cíti vynechané alebo niečo potrebuje a má pocit, že ho nepočúvame.

V prípade chýb možno použiť stratégiu najprv si všimnúť to, čo sa podarilo a potom vecne a neutrálnym tónom povedať, čo má byť inak. Tiež môžete použiť formu sendvičovej spätnej väzby.

„Na tvojom slohu ma naozaj zaujalo, aké dobrodružstvá v ňom tie deti zažívali! A všimol som si, že sa tam spolu veľa aj rozprávajú. Na to používame priamu reč, tá sa označuje úvodzovkami. Takto.“

A čo pozitívne hodnotenie?

Každý z nás rád počuje pozitívne hodnotenie a deti nie sú výnimkou. No ak je príliš zjednodušené a veľmi časté, má taktiež svoje nástrahy. Dieťa, ktoré je veľa označované za šikovné, múdre či poslušné, sa môže obávať, že toto hodnotenie stratí. Snaží sa preto robiť všetko preto, aby si ho udržalo. Málo sa riadi svojou vlastnou vnútornou motiváciou a miesto toho sa snaží zavďačiť dospelým okolo seba. Bojí sa robiť chyby. V extrémnych prípadoch môže klamať, či robiť zle iným deťom, aby ich zdiskreditovalo.

Keď chcete, aby deti vedeli, že sa vám niečo páči bez toho, aby ste použili zjednodušujúce hodnotenie, môžete použiť popisný jazyk. Namiesto jednoduchého „Máš to pekné,“ môžete popísať, čo vidíte.

„Pozri mami, čo som nakreslil!“ „Jéj, to je veľký dom. A dva stromy s jablkami. A slniečko sa usmieva!“

Mnohé deti si samé pýtajú hodnotenie, najmä keď sú už na to zvyknuté. Vtedy môžete vyjadriť svoj názor a pridať k nemu aj nejaké detaily – tak dieťa uvidí, že nejde len o prázdne slová.

„A je to pekné?“ „Áno, veľmi sa mi to páči! Najmä to, že si to celé vyfarbil, aj tento veľký zelený trávnik a modrú oblohu s obláčikmi. Pripomína mi to naozajstnú prírodu.“

Teraz si môžete zatrénovať

Jedno a to isté hodnotiace slovo môže mať mnoho významov a dá sa použiť v rôznych situáciách. Pokiaľ máte chuť, spravte si sami alebo s niekým nasledujúce cvičenie:

Porozmýšľajte, aké hodnotiace slovo alebo slová často používate. V akých to je situáciách? Povedzte alebo napíšte si rôzne správy, ktoré týmto slovom chcete deťom odkomunikovať.

Príklad: Slovo múdry.

Významy: dieťa sa nenechalo nahovoriť na niečo nebezpečné; dieťa rýchlo vypočítalo príklad; dieťa zostalo pokojné, keď ho strkal mladší súrodenec a pod.

Ak chcete, napíšte „svoje“ slovo alebo slová do komentára.

 

O ďalších spôsoboch efektívnej komunikácie s deťmi sa môžete dočítať aj v knihe Respektovat a být respektován. Túto knihu sme čítali opakovane a stále nám prináša nové inšpirácie, a to nie len pre komunikáciu s deťmi, ale aj s dospelými.

 

Chceš ešte viac zdokonaliť svoje komunikačné schopnosti? Môžeš sa prihlásiť do hravého online tréningu alebo do mailingu a nič nové ti neunikne.

Páči sa ti článok? Budeme radi, ak o ňom povieš ostatným.

Som extrovertka, milovníčka ľudí a citlivá duša. Milujem hry, zážitkovú pedagogiku, knihy i kolektívne športy. Medzi moje najvyššie hodnoty patrí rodina, zdravie a kvalitné vzťahy, ktoré považujem za základ všetkého. Verím, že každý problém má riešenie, ak ľudia dokážu otvorene komunikovať.

12 komentárov

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

  • Zdravím Vás chalani,

    moja sestra dostala už dve knihy o výchove detí a zatiaľ si ani jednu z nich neprečítala. Jej bežná komunikácia s deťmi je: KRIK.

    Ako ju mám motivovať, aby si túto knihu prečítala?

    Keď príde domov na návštevu, trpíme všetci, pretože deti nie sú pokorné a pravidlá rešpektujú, keď sa chce im.

    Vďaka za odpovede.

    Billy Boy Reply
    • Nie som sice psycholog, ale napadaju mi nejake moznosti, ktore cerpaju z principov asertivnej a nenasilnej komunikacie. Dufam, ze pomozem. 🙂

      Tesi ma, ze sa zaujimas o ludi okolo ako aj o vlastnu pohodu a mas zaujem zlepsit vztahy vo svojom okoli. Dava mi to nadej, ze vdaka takymto iniciativam sa casom stane svet pokojnejsi a prijemnejsi pre zivot. Odhadujem, ze ti asi zalezi na pokoji v rodine a mas starost o dobry vyvin deti. Taktiez si asi prajes, aby ludia dodrziavali pravidla, ktore povazujes za dolezite. Citis sa asi lepsie v tichu a poriadku. Odhadujem spravne?

      Asi by som sa snazil zistit, ake potreby a hodnoty ma tvoja sestra. Moj skromny odhad je, ze mozno sa citi unavena v dosledku roznych povinnosti, takze na rozvoj uz nema dost sil. V tom pripade by mohlo byt vhodne navrhnut nejaku spolocnu oddychovu aktivitu, ktora by zaroven budovala vztah. Uprimny zaujem moze velmi pomoct.

      Ina moznost je, ze sestra si zvykla na pouzivanie zvyseneho hlasu kvoli tomu, ze to niekedy v minulosti (hoci mozno zdanlivo) zafungovalo a teraz moze mat strach vyskusat iny sposob. Pripadne tak moze byt zvyknuta z toho, ako ju vychovavali rodicia.

      Moznosti je viacero, a iste ja nezainteresovnay clovek nemam taku schopnost ich zhodnotit, ako ty. Verim vsak, ze je za tym nejaka nenaplnena potreba, a jej zvysovanie hlasu je sposob, ktorym sa ju snazi vyjadrit. No tento sposob byva v praxi neefektivny – nedosiahne tym to, co chce, alebo moze mat neziaduce vedlajsie ucinky (napr. vplyv na citovy vztah medzi nou a detmi)

      Keby som bol ja v tejto situacii, tak by som sa asi snazil identifikovat, aka je to potreba (porozmyslal, spytal sa jej to priblizne takto:

      „Vsimol som si, ze niekedy zvysujes hlas pri komunikacii s detmi. Robis to preto, ze potrebujes X? Snazis sa tym dosiahnut Y?“)

      Po odpovedi by som mozno zvazil zopakovanie jej odpovede („Ahaj chapem, ty to robis preto, ze Z“ a pripadne dodal „Aj ja mam niekedy taku potrebu.“) a potom mozno pouzil nieco ako „Keby existoval iny sposob, ako to dosiahnut, ktory by bol pokojnejsi, mal by vacsiu sancu na uspech a menej vedlajsich ucinkov, chcela by si ho vyskusat?“

      Ak by suhlasila, tak mozno nieco taketo: „Objavil som techniku, ako sa rozpravat s ludmi efektivnejsie. Skusenosti ludi, ktori ju praktikuju vyzeraju slubne, mozem ti k nej nieco povedat, ak chces.“

      Ak by nesuhlasila, spytal by som sa, „Ako sa citis pri tej predstave? Aka potreba ti brani ju vyskusat? Mozem ti s tym nejako pomoct?“

      Atd by som sa snazil pouzivat tieto principy… Na Internete sa da okrem otvorenej hry, ktora obsahuje mnoho uzitocnych informacii najst aj nieco o nenasilnej komunikacii (Najviac asi v anglictine „Non-violent communication. Videa Marshala Rosenberga na Youtube sa mi velmi pacili.) A da sa kupit aj cesky preklad rovnomennej knihy.

      Dufam, ze sa podari tvoje vztahy zlepsit. Prajem ti vela stastia a rad sa dozviem, ako to islo. 🙂

      Martin Reply
      • Ahojte Billy boy a Martin!

        Súhlasím s Martinom, že pokiaľ chceš sestru doviesť k tomu, aby niečo zmenila, tak je najprv dôležité ju počúvať a porozumieť, prečo vlastne na deti kričí. Nájdite si čas na príjemný, priateľský rozhovor a skús sa na veci pozrieť z jej pohľadu. Čím lepšie budete spolu komunikovať vy dvaja, tým väčšia je pravdepodobnosť, že sestra niečo zmení aj vo vzťahu k deťom. Keďže na ne kričí, je dosť možné, že má pocit, že ju nepočúvajú a je z toho frustrovaná. A tak vzniká začarovaný kruh, keďže deti ju potom počúvajú ešte menej…

        Spomínaná nenásilná komunikácia je jeden z koncpetov asertívnej komunikácie, ktorý môže byť v tomto prípade užitočný, ďalším je napríklad aj Rešpektovať a byť rešpektovaný alebo techniky v knižke Jak mluvit, aby nás deti poslouchali.

        Vo všeobecnosti platí zlaté pravidlo – komunikuj so sestrou tak, ako by podľa teba ona mala komunikovať so svojimi deťmi (ak sa ti zdá, že ich málo počúva, tak počúvaj ty ju a podobne) a vyhni sa tomu, čo sa ti nepáči – čiže napríklad kriku, nátlaku.

        Prajem veľa zdaru!

        Ľubica Šoltésová Reply
  • Čo sa týka vyjadrenia: „…deti reagujú nielen na hodnotenie svojej osoby, ale aj svojich výtvorov. To, čo vytvorili, je pre nich úzko späté s nimi samými…“ som minule zažila v situácii, keď mi 6-rôzny synovec ukazoval medaily z futbalových súťaží. Zároveň nezabudol podotknúť, že ich má viac ako jeho o 3 a pol roka starší brat.
    Prvé, čo ma napadlo bolo, že to nemôže porovnávať na počty, pretože jeho brat súťaží v bojovnom umení, kde tie súťaže nie sú tak často ako vo futbale a zároveň, tie čo jeho brat vyhral sú hodnotnejšie. Nehovoriac o tom, že porovnávať individuálny šport so skupinovým nie je vhodné.
    Priznám sa, že túto jeho poznámku sme s mamkou prešli bez poznámky. Obávam sa však, že on s tým nabudúce vyrukuje opäť…ako by bolo vhodné upozorniť 6-ročného chlapca, že to nemôže takto porovnávať?

    Zita Lenártová Reply
  • A ešte k vyjadreniu „Namiesto jednoduchého „Máš to pekné,“ môžete popísať, čo vidíte.“
    V podstate jeho výtvor je víťazstvo v súťaži,z čoho má medailu…na medaile je však len číslo umiestnenia a žiadne ďalšie informácie, takže tu sa neviem v podstate ničoho chytiť. Na zápasoch som sa zatiaľ nezúčastnila, keďže boli mimo mesta a z technických príčin som sa tam nemohla dostať, takže ani som ho vlastne nevidela hrať naživo… Takže veľmi ťažko môžem „popísať, čo vidím“… Čo robiť v takej situácii?

    Zita Lenártová Reply
    • Ahoj Zita. Situácia o ktorej píšeš sa vlastne týka už ani nie tak samotného výtvoru dieťaťa, ale hodnotenia niekoho iného. Medaila je niečo podobné ako povedzme známka v škole, či diplom – sama o sebe predstavuje hodnotenie. Ak chceš odviesť pozornosť od samotného hodnotenia a ocenení môžeš sa napríklad so synovcom porozprávať o samotných zápasoch, ktoré k tým oceneniam viedli, o tom prečo vlastne daný šport robí, čo ho na tom baví a podobne.

      Ľubica Šoltésová Reply
    • Odpoved na tvoju otazku „vidim, ze ta ten futbal skutocne bavi, paci sa mi, ked sportujes“ 🙂 asi by som neporovnavala pocet, tak ako sa ani deti nemaju porovnavat, lebo ako si napisala, kazde je ine

      Nik Reply
  • Ahoj Ľubica, vyskúšala som to…deti sa mi perfektne rozhovorili po niekoľkých mnou trefne položených otázok – ďakujem za inšpiráciu 🙂

    Zita Lenártová Reply
  • Ja kricim stale(rozpravam velmi hlasno).Cim som exaltovanejsi tym je to horsie.Nie som agresivny a chcem komunikovat nenasilne.Poradite mi?U usneho som naozaj bol.Pocujem vyborne.IGI Laird of Dunans

    igi kysucky Reply
    • Dobrý deň Igor!
      Čo sa týka kričania, môže to byť zvyk (keďže hovoríte, že počujete dobre). Zakorenené zvyky sa dá prekonať – časom a tréningom.
      Otázka je, či máte dostatočný dôvod, aby ste túto námahu vynakladali. Máte od svojich blízkych spätnú väzbu, že im váš krik prekáža? Alebo si na neho v podstate tiež už zvykli?
      Aké benefity by ste mali vy osobne z toho, keby ste hovorili primeranou hlasitosťou?
      Ak sa rozhodnete trénovať primeranú hlasitosť, môžete si najprv sám pred zrkadlom skúsiť všetky možné hlasitosti od šepkania až po krik a vybrať si, ktorá vám vyhovuje. Najprv ju môžete používať vo vybraných situáciách, kedy na to budete vynakladať vedomé úsilie. Postupom času, keď ho budete používať viac a viac sa to pre vás stane prirodzené.
      Pokiaľ chcete,môžete nás kontaktovať aj pre osobný hlasový tréning.
      Prajem veľa zdaru!

      Ľubica Šoltésová Reply
  • Miesto „si mudry“ by som reagovala „paci sa mi, ako su zvladol tu narocnu situaciu, asi by som to riesila podobne“.
    Moja babka a svokra casto pouzivaju vyraz na moju dceru „zlata“ a je „sikovna, ze sa tak skoro zobudila“ tak im vzdy poviem, ze mna nikto nepochvali len za to ze som a vstavam rano s dietatom 🙂

    Nik Reply
  • Pingback: Manipulatívne techniky, ktoré používame na naše deti - Manipulácia - Čarodejníctvo

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.