Ako sa nenechať nachytať na pohovore?

Koľkokrát ste už boli na pracovnom pohovore, kde ste mali pocit, že sa vás personalista snaží vyviesť z miery alebo dokonca nachytať? Pohovor sa neuberal smerom akým ste si predstavovali a vy ste nemohli ukázať, akí v skutočnosti ste? Ak je vám to povedomé, vedzte, že sa to nestalo len vám.

To, čo sa vám zdá ako nepríjemné, je práca šikovného personalistu a jeho snaha vyviesť vás z miery a nachytať nepripraveného. Jeho zámerom nie je vám uškodiť, ale zistiť, ako viete reagovať pod stresom alebo v neobvyklých situáciach. Jasné, to ste vedeli aj sami, vravíte si, ale predsa len by nebolo zlé, keby sme sa pozreli na niektoré z takýchto techník.

Vybral som preto tri základné a veľmi časté techniky, ktoré personalisti používajú, aby vás dostali pod stres a takto otestovali vaše schopnosti. Ich použitie sa odvíja od typu a úrovne pozície, ale sú také účinné, že sa neuplatňujú len pri pracovných pohovoroch, ale aj v rôznych iných typoch vyjednávania.

1. Vystresovanie – dobrý a zlý personalista

Pohovor prebieha podľa štandardnej šablóny. Rozprávate o sebe, o svojich skúsenostiach a kvalifikáciach, a pomaly sa dostávate do svojej komfortnej zóny. Personalisti (väčšinou sa táto technika používa, keď sú minimálne dvaja) sú ústretoví, spokojne pritakávajú a občas sa spýtajú doplňujúce otázky. Avšak náhle sa tón jedného z personalistov zmení a jeho otázky vám prídu útočné, spochybňujúce alebo nepríjemné.

„Uvádzate, že máte skúsenosti s prácou office manažéra, avšak nie je to len preposielanie mailov a dvíhanie telefónov?“

„Vaša dobrá vlastnosť je usilovnosť? Ak vykonáte úlohy, ktoré máte v popise práce, to nie je usilovnosť, ale dôvod, prečo ste boli prijatý.“

Ak vás z počiatku podobné otázky zarazia, uvedomte si len, že ste súčasťou hry, ktorú poznáte z televízie ako dobrý a zlý policajt. V tomto prípade sa vás jeden personalista bude pýtať otázky na telo a druhý vás bude počúvať a analyzovať.

Ako sa na to pripraviť?

Najlepšia príprava začína ešte pred pohovorom.

Na začiatok pomôže povedať sám sebe, že na pohovore sa mi budú snažiť dostať sa pod kožu a tak zistiť, aký som. Nebude to nič osobné, je to len normálnou súčasťou pohovoru. Keď pôjdete takto naladení, tak akonáhle začnú nepríjemné otázky sa len pousmejete a potvrdíte si, že vaše uvažovanie bolo správne. Najdôležitejšie je, že nebudete šokovaní, ale schopní racionálne premýšľať nad svojimi odpoveďami.

Následne je veľmi dôležité porozmýšlať nad tým, čo v životopise uvádzame a ako to chceme svojimi odpoveďami obhájiť. Treba sa zahrať na diablovho advokáta a snažiť sa nájsť aj tú najmenšiu chybičku, na ktorú by mohli ostatní poukázať a byť na ňu pripravení. Ideálne je prejsť si svoj životopis aj s niekým iným, pretože vám to dodá inú perspektívu a netreba sa obávať zosmiešnenia, alebo toho, že vám ukradne know-how. Je to váš pohovor a vaša šanca získať prácu, o ktorú máte záujem, tak ju nepremárnite!

2. Nezmyselné otázky – čo sa to pýtate?

Zrazu sa vás personalista spýta: „Koľko golfových loptičiek sa zmestí do autobusu č. 50 v Bratislave?“

Alebo: „Ak by ste boli jablko, akej farby by ste boli?“

Chvíľku vám trvá uvedomiť si, čo ste práve počuli, pretože otázka vám pripadá ako úplný nonsens. Avšak s takýmito otázkami sa môžte stretnúť aj na pohovore pre TOP firmy ako napr. Google alebo Eset, takže nie sú až taký úplný výmysel personalistu.

V skutočnosti sú to otázky s otvorenou odpoveďou, takže nie je vaším cieľom určiť úplne správnu odpoveď (častokrát tá správna odpoveď ani neexistuje resp. nie je známa), ale skôr ukázať, ako reagujete na náhlu zmenu situácie. Personalista vás dostal presne tam, kam chcel. Ste prekvapení, šokovaní a vyvedení z miery – všetko bežné situácie v pracovnom svete a vašou úlohou je ukázať, ako si s nimi viete poradiť.

Ako sa na to pripraviť?

Kľúčom k správnej odpovedi je upokojiť sa a čo najskôr začať racionálne rozmýšľať. Je možné presne vypočítať počet golfových loptičiek v autobuse len tak? Nie, jediné čo vieme spraviť je tzv. educated guess (odborný odhad) na základe informácií, ktoré poznáme alebo odhadneme. S týmto odhadom potom pokračujeme v ďalšej úvahe a komentujeme našu logiku, pretože práve to je to, čo personalistu zaujíma – náš spôsob uvažovania.

„Autobus č. 50 patrí k tým kratším, pretože nie je kĺbový, takže dĺžku odhadujem na 10 metrov a šírku na asi 2,5 metra, pretože z autoškoly si pamätám, že šírka jedného pruhu je zhruba 3,5 metra…“

A čo v prípade farby jablka? Existuje tá jedna správna farba jablka? Pravdepodobne nie, a preto je zrejmé, že sa jedná o otázku, kde personalistu zaujíma, ako sa vysporiadate s takouto netradičnou otázkou a bude pozorne sledovať vašu líniu uvažovania.

„Chcel by som byť červené jablko, pretože tie sú väčšinou dozreté a sladké, voňajú a chutia veľmi dobre a pripomínajú mi leto..“

Pri takýchto otázkach sa predpokladá, že svojím spôsobom rozmýšľania odhalíte o sebe viac, ako by ste povedali, a preto sa nebojte byť sami sebou. Niektorí ľudia budú viac racionálni (viď. rozmery autobusu) a niektorí naopak viac kreatívni (farba jablka), avšak kľúčom je neostať ticho sedieť, ale prispôsobiť sa otázke a zodpovedať ju.

3. Mlčanie je zlato?

V napätých obchodných rokovaniach, ale aj v osobných vzťahoch sa často stretneme s technikou mlčania. Jedna strana prednesie svoj argument a druhá mlčí. To vedie od počiatočných otázok čo sa deje až k pochybnostiam, či sme ? povedali správne.

Obdobná technika sa používa aj pri pohovoroch. Personalista vám zadá otázku a priestor na jej zodpovedanie. Vy odpoviete, ale personalista stále mlčí. V prípade, že toto mlčanie je dlhšie ako zvyčajné, na ktoré sme zvyknutí v bežnej komunikácii, začínate sa pýtať sám seba, čo sa deje a eventuálne začnete pochybovať, či ste odpovedali vhodne alebo úplne.

Ako sa na to pripraviť?

Tak ako v predošlých prípadoch, dôležité je nezostať zaskočení, ale ukázať, že si viete poradiť.

Ak ste mali rozprávať o svojich pracovných skúsenostiach a už ste skončili, tak sa nebojte to oznámiť: „A týmto by som ukončil moje doterajšie skúsenosti.“ V prípade, že personalista stále mlčí, tak sa neváhajte spýtať, či je niečo k čomu by sa chcel vrátiť alebo lepšie vysvetliť. Ak mlčanie pretrváva, tak túto situáciu využite a spýtajte sa ho priamo na príčinu: „Všimol som si, že mlčíte. Stalo sa niečo?“.

Je málo pravdepodobné, že človek bude mlčať aj po takejto priamej otázke. V istých prípadoch môže ticho pretrvávať, pretože sa jedná o situáciu typu „kto skôr niečo povie, tak prehráva“, ale to patrí viac k obchodným praktikám, ako k pracovným pohovorom. V prípade, že ste vyčerpali všetky možnosti, tak mlčte aj vy, ale s chladnou hlavou a bez pochybností, že ste spravili niečo zlé alebo podali slabý výkon.

Podobných techník, ktoré personalisti používajú je omnoho viac, avšak ako ste si mohli všimnúť, kľúčom na ich úspešné prekonanie je príprava a pohotová reakcia. Všetci sme šikovní a kreatívni v oblasti, ktorá nás baví, a preto sa nebojte byť sami sebou a ukázať to aj na pohovore. S dobrou prípravou sa vaše šance na získanie práce po ktorej túžite stanú reálne.

Autor

Jakub Lukáč – s HR sa stretol na škole a potom nadobúdal praktické skúsenosti v práci nielen v roli uchádzača, ale aj pohovorujúceho.

Páči sa ti článok? Budeme radi, ak o ňom povieš ostatným.

7 Comments

  1. Zabiak 7. júna 2016 at 8:49

    “Ak by ste boli jablko, akej farby by ste boli?”
    No to predsa zalezi od toho, aka sorta jablka by som bol, a v akom stadiu zrelosti, pripadne rozkladu. 😛

    Reply
    1. Jakub 21. júna 2016 at 21:59

      Správne 🙂

      Reply
  2. Lenka 18. júna 2016 at 6:07

    Zaujímavý článok, aj keď nie som si celkom istá, či zodpovedá slovenskej realite, možno niekde v Amerike naozaj týmto spôsobom ľudí vyberajú. Avšak mám úplne iné skúsenosti.
    Absolvovala som viacero pohovorov, či už do korporácií, stredných, či menších spoločností. Ani na jednom z nich sa ku mne nesprávali spôsobom dobrý a zlý policajt, nekládli mi od veci otázky, ani ma „akože netrápili“ mlčaním. Ak by niečo také na mňa skúšali, zvážila by som, či vôbec mám záujem pracovať pre spoločnosť, kde vládnu spomínané praktiky výberu uchádzačov.
    Naopak, stretla som sa s úplne iným prístupom. Na pohovoroch chceli, aby som porozprávala o svojom štúdiu a pracovných skúsenostiach. Potom sa pýtali doplňujúce otázky, na to čo ich zaujalo. Potom mi objasnili, čo by bolo mojou náplňou práce. Potom som sa mohla pýtať ja na to čo ma zaujímalo. Potom sme dohodli platové podmienky. Nakoniec pohovoru sme sa ešte porozprávali po anglicky. A/alebo si ma preskúšali odborných znalostí uvedených v životopise. Niekedy si však nechali odbornú časť do druhého kola. Po celú dobu pohovoru boli personalisti príjemní a ľudskí, ponúkli mi kávu či vodu, častokrát sa pýtali na koníčky, dôvod ukončenia predchádzajúceho zamestnania, predstavy o kariernom posune… veľakrát sme sa len tak neformálne bavili. Vtedy bol pohovor najúspešnejší, keď sme si sadli hlavne ľudsky.

    Reply
  3. Jakub 21. júna 2016 at 22:07

    Ahoj Lenka,
    ďakujem za komentár. Som rád, že si mala pozitívnu skúsenosť s HR, ide o to aby ste si sadli a našli spoločnú reč presne ako píšeš. Praktiky, ktoré spomínam nie sú zlé alebo myslené aby človeku poškodili, ale aby odkryli niektoré vlastnosti uchádzačov ak sa vyžadujú. Kedže je Otvorená Hra zameraná na manipuláciu tak som koncipoval tento článok okolo „manipulácie“ s ktorou sa uchádzači môžu stretnúť na pohovoroch aby neboli zaskočení, ale práve pripravení, že aj toto je možná súčasť pohovoru.

    Reply
    1. Jakub 21. júna 2016 at 22:08

      Ahoj Lenka,
      ďakujem za komentár. Som rád, že si mala pozitívnu skúsenosť s HR, ide o to aby ste si sadli a našli spoločnú reč presne ako píšeš. Praktiky, ktoré spomínam nie sú zlé alebo myslené aby človeku poškodili, ale aby odkryli niektoré vlastnosti uchádzačov ak sa vyžadujú. Kedže je Otvorená Hra zameraná na manipuláciu tak som koncipoval tento článok okolo „manipulácie“ s ktorou sa uchádzači môžu stretnúť na pohovoroch aby neboli zaskočení, ale práve pripravení, že aj toto je možná súčasť pohovoru.

      Reply
  4. Ivana Vitališová 28. júla 2016 at 10:54

    Zaujímavý článok, len teraz ľutujem, že som si ho neprečítala skôr. Väčšinou pohovory, na ktorých som bola, prebiehali ako písala Lenka, no okrem tohto „základného rozhovoru“ som si prešla pár logickými či matemtickými testami,praktickými testami, ale aj kreslením postavičiek. Prednedávnom som však bola na pracovnom pohovore, síce sa tam nehrali na dobrého a zlého policajta, no prekvapili ma dve otázky, ktoré mi položila pani z HR. Prvá bola: Predstavte si, že v práci vedľa vás sedí kolega, ktorý zapácha. Čo by ste spravili? Druhá: Ako by ste človeku, ktorý nikdy nevidel, vysvetlili červenú farbu? S takýmito otázkami som sa ešte nestretla a zaujímalo by ma, čo tým chceli zistiť. Každopádne som zas o niečo múdrejšia a snáď to pri ďalšom pohovore aj využijem.

    Reply
  5. Jarmila Semanová 2. septembra 2017 at 16:41

    Za všetky zneisťujúce otázky stojí aj táto: “ Koľko anjelov sa vojde na špičku noža?“

    Reply

Leave A Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *